Syn Boží vedel, že ľudia sa nemodlia tak, ako by sa mali. Preto im najprv poradil, ako sa majú modliť a potom dal zblúdilému ľudstvu na pomoc ešte najvyššiu modlitbu k Bohu - Otčenáš.
Modlitbu dal ľuďom, nie oslavnú pieseň!
Každý veriaci sa dnes môže sám presvedčiť z Biblie, že Ježiš vyriekol slová: „Vy sa modlite takto ...“, za ktorými nasledovala modlitba „Otčenáš“.
Nikde v Biblii nie je uvedené, že by sa akákoľvek modlitba mohla spievať! Preto bez akéhokoľvek zľahčovania by sa mal každý veriaci hlboko zamyslieť nad tým, čo nám Syn Boží povedal o modlitbe. V tých pár slovách je viac, než by si kto myslel.
Evanjelium Matúša 6.kapitola/9-13.verš - O modlitbe: „5A keď sa modlíš, nebudeš ako tí pokrytci, lebo oni sa radi stojaci modlia v synagógach a na uhloch ulíc, aby ich ľudia videli. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. 6Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky a zavrúc svoje dvere modli sa svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne. 7Ale keď sa modlíte, nežvatlite jako pohania, lebo sa domnievajú, že pre tú svoju mnohomluvu budú vyslyšaní. 8Teda nebuďte im podobní, lebo váš Otec vie, čo potrebujete, prv než by ste ho vy prosili.9Vy sa tedy modlite takto: Náš Otče, ktorý si v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno! 10Nech prijde tvoje kráľovstvo! Nech sa stane tvoja vôľa jako v nebi, tak aj na zemi! 11Daj nám dnes náš každodenný chlieb 12a odpusť nám naše viny, jako aj my odpúšťame svojim vinníkom, 13a neuvoď nás v pokušenie, ale nás zbav zlého, lebo tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Ameň.“
Nasledujúca pasáž zdanlivo akoby nesúvisela s predchádzajúcim textom, ale čitateľ na jej konci sám zistí, že predsa len súvisí.
Ako 6-ročného chlapca ma rodičia dali hrať na klavír. Nasledujúcich šesť rokov som sa učil hrať na tomto hudobnom nástroji a samozrejme, keď som chcel niečo zahrať, musel som cvičiť kratší alebo dlhší čas, vždy podľa obťažnosti skladby.
Cvičiť som začínal najprv samostatne pravou rukou, potom ľavou rukou, všetko sa učilo tak, aby sa hra zautomatizovala. Až nakoniec som hral obidvomi rukami spoločne. Nikdy sa nácvik nezačal s obidvomi rukami naraz. Jednoducho to nešlo. Prečo?
Nebol som žiadny virtuóz, a preto pri týchto nekonečných cvičeniach som v túžbe po zjednodušení nácviku hry už ako malý chlapec prišiel nato, že sa nedá plne sústrediť na hru obidvoch rúk v každom okamihu, čo ma vtedy veľmi mrzelo. Neskôr, keď som chcel k niektorým skladbám pripojiť aj spev, bolo ešte viac potrebné zautomatizovať súčinnosť prstov oboch rúk ako doprovod, aby bola hra v požadovanej harmónii s melódiou v speve. Počas takejto hry sa plné sústredenie mení raz na hru na hudobnom nástroji a raz na hlavnú spievanú melódiu - vždy podľa momentálnej potreby.
Z vlastnej skúsenosti a prežitia viem, že je vylúčené pri hre a speve plné sústredenie sa čo len na dve činnosti naraz. Plná pozornosť mozgu sa u človeka neustále mení, ale nikdy nie je upriamená naraz na dve alebo viac vecí v jednom okamihu! Na niektoré činnosti sa musím sústrediť, aby ostatné boli vykonávané automaticky po predchádzajúcom naučení a nacvičení.
Aj speváci, ak chcú byť úspešní a zaspievať melódiu povedzme v dvojhlase, musia sa najprv naučiť text piesne, aby sa pri doprovode orchestra mohli sústrediť hlavne na svoju intonáciu, na spoluprácu so spoluspevákom, s orchestrom, s chórom, apod. Všetko je to len otázkou cviku, aby to - ako sa hovorí - prešlo do krvi.
Ak sa k spevu pridá ešte aj tanec, celá činnosť sa musí ešte viac zautomatizovať.
Z tohto jasne a logicky vyplýva, že spev aj hra sa neustálym cvičením zlepšujú a zdokonaľujú, takže po nejakej dobe už nemusí človek dlho rozmýšľať a danú skladbu predtým poctivo nacvičenú bez vážnejších problémov automaticky zahrá, alebo zaspieva.
Nacvičil to, dostalo sa mu to do krvi.
Ak sa pesnička dlhodobo necvičí, začneme ju zabúdať - niekedy vypadnú slová, inokedy časť melódie. Ak sa však dostanem medzi dav ľudí, ktorí budú túto pesničku spievať nahlas, počúvaním okolia budem aj ja bez väčších problémov opäť môcť túto pesničku zaspievať.
V prípade interpretácie piesní sú rozdiely len v nadaní, kde niekomu stačí kratšia doba, a má lepšie výsledky, kým druhý také výkony nikdy nemusí ani dosiahnuť, hoci by cvičil donekonečna. Niekto má talent od narodenia na spev, niekto zase nie. Niekto dokonca nevie vôbec spievať, takže hocijaký pekný text by len znehodnotil svojím falošným spevom.
Ak by týmto textom mala byť nebodaj modlitba, disharmonický a falošný spev by ju automaticky znehodnotil, čím by stratila úplne svoju silu a prestala by byť vlastne modlitbou.
Všetci ľudia nie sú obdarení rovnakou schopnosťou spievať; ale každý človek, keďže jeho podstata je duchovná, je schopný prejavovať svoje city, je schopný správne sa modliť. Záleží len na každom z nás, ako túto schopnosť v sebe prebudíme.
Chcel by Boh, aby v rozpore so zdravým rozumom znehodnocovali ľudia najvyššiu modlitbu k Nemu - Otčenáš - takou činnosťou (falošným spevom), na ktorú mnohí nemajú už od narodenia žiadne vlohy a v tomto živote to už lepšie ani nebude? Takúto nedokonalosť a disharmóniu pri modlitbe by od nás požadoval náš dokonalý Stvoriteľ?
Chcel Syn Boží - Ježiš, aby sme sa modlili niečo nacvičené? Chcel, aby sme sa modlili v davoch? Ak nám doporučoval, aby sme sa modlili skryte v komôrke, tak najvyššiu modlitbu - Otčenáš by nám snáď odporučil spievať a to dokonca v dave ľudí tak, aby nás ostatní nielen videli, ale už aj počuli a aby sme sa prípadným falošným spevom navzájom ešte aj rušili?! Toto že by chcel dokonalý Boh?
V dnešnej dobe sa v rôznych náboženských kruhoch na Zemi pri pobožnostiach spieva a niekde dokonca aj tancuje. Všetko by mohlo byť v poriadku, pokiaľ by tu išlo o oslavné piesne, ale nešlo by o najvyššiu modlitbu k Stvoriteľovi!
Oslavné piesne nikdy neboli a ani nebudú modlitbami! Modlitba „Otčenáš“ nie je žiadnou výnimkou!
Vieme, že každá modlitba by mala byť precítená, ľudia by sa mali povznášať celou svojou dušou v jej slovách a mali by byť vnútorne v úplnej harmónii so svetlými výšinami, kam obracajú pri modlitbe svoj zrak. K tejto harmónii môže však dôjsť len vtedy, keď modliaceho človeka žiadne rušivé vonkajšie vplyvy neodpútavajú od jeho modlitby.
Ako sa môže teda človek povznášať pri modlitbe k Bohu, ak niekto doporučí, že je vhodné túto modlitbu spievať spoločne aj s inými veriacimi v kostole? Odpoveď je jednoduchá - nijako a nikdy! Kto tvrdí opak, nevie, čo je Božia Vôľa.
Ak modlitbu Otčenáš, na ktorú sa veriaci v dobrom chcení pri modlení plne sústredí, začne aj spievať, potom prestáva byť modlitbou, lebo pridaným spevom sa oslabuje jej účinok. Nehovoriac už o rozkladných účinkoch falošného a disharmonického spevu niekoho nablízku, pretože všetko disharmonické logicky narušuje harmóniu, nutnú pri akejkoľvek modlitbe.
Takže uvažujme logicky!
1/Ak budem vedome prežívať a preciťovať naplno celú svoju modlitbu v tichosti, ako nám to Ježiš doporučil, načo potom do toho ešte mám pridávať spev? Je to zbytočné, ako všetko, čo sa k dokonalému pridáva. Každá činnosť navyše je v tomto prípade znehodnotením, zoslabovaním modlitby a ak to robím vedome, tak je to vlastne rúhanie sa Bohu.
2/ Ak sa naopak budem sústrediť len na spev a text modlitby odspievam ako niečo nacvičené len tak bez vnútorného precítenia, potom sa takisto modlitba minula účinkom, bola znehodnotená, lebo som sa ju nemodlil podľa doporučenia Ježiša Krista. Je to také isté rúhanie sa Bohu ako v prvom prípade.
Každé zneváženie modlitby k Bohu (napr. spevom) je dôkazom duševnej povrchnosti a slepej viery veriaceho!
Keď sa dvaja modlia tú istú modlitbu nezávisle od seba, každý z nich prirodzene potrebuje na modlenie iný čas. Tým, že niekto vyzval veriacich, aby Otčenáš začali spievať spoločne, túto modlitbu akoby vtlačil do prikázanej formy, ktorej názov je spoločný spev.
Pri spoločnom speve musia všetci spievať rovnakým tempom, čo je vlastne obmedzením pre modliaceho sa človeka - musí dávať pozor nielen na prikázanú melódiu, ale aj na okolie, aby spieval v spoločnom rytme. Tým odpútava logicky pozornosť od zmyslu modlitby a oslabuje ju. Môže sa takýto spoločný spev nazvať ešte modlitbou jednotlivca k Bohu? Nikdy!
Ako sa nedá slúžiť naraz dvom pánom, neumožňuje ani náš pozemský rozum sústrediť sa čo len na dve činnosti v jednom okamihu naraz!
Všetko to len naznačuje na ukázanie peknej a príťažlivej vonkajšej formy - kvôli vonkajšiemu efektu. Aby to navonok vyzeralo pompézne a veľkolepo, aby sa prítomní ľudia mohli „blysnúť“ pred ostatnými „modliacimi sa spoluspevákmi“. Ale kde je tu potom úcta k Bohu a pravá pokora? Komu slúži takáto disharmonická cirkevná „ spevomodlitba“?
Ak niekto tvrdí, že sa dokáže naplno sústrediť naraz na dve činnosti, klame len seba, lebo nepozná možnosti človeka vo stvorení. Ak je to navyše aj veriaci, ktorý to isté tvrdí o spievanom Otčenáši, je to len dôkaz toho, že nielen nepozná svoje možnosti, ale vo svojej samoľúbosti nechce priznať, že by jeho cirkev vymyslela niečo, čo je mu škodlivé, čo je dokonca rúhanie sa Bohu! Musel by totiž ukázať aj na seba a priznať si, že celé roky kráčal falošnou cestou, veril slepo kňazom, ktorí povýšili svoju cirkev „svätú“ na úroveň Boha.
Je tu možné cítiť aj skrytú obavu z toho, že by to dopadlo takisto ako v iných pokrivených vsuvkách cirkvi do dokonalých príkazov a doporučení nášho Stvoriteľa - „každá zasadená rastlina, ktorú nesadil nebeský Otec, bude vykorenená!“ (viď Biblia)
Záverom sa natískajú otázky:
Prečo sa dodnes v kostoloch spieva s takým veľkým pátosom najvyššia modlitba- Otčenáš, daná nám ľuďom k pomoci samotným Synom Božím, Ježišom Kristom, napriek tomu, že Jeho jasné a jednoznačné pokyny, ako by sa ľudia mali modliť, hovoria niečo úplne iné?
Z akého dôvodu celé stáročia niekto svojvoľne upravuje a doplňuje Slovo Božie? Prečo sa ľudské pokriveniny prikazujú veriacim plniť? Koho záujmy sa tým vlastne sledujú? Prečo veriaci nevidia, že ich pastieri si s Božími doporučeniami robia, čo sa im zachce? Kedy konečne tieto slepé ovečky zbadajú aj v Biblii, koho majú počúvať a komu majú slúžiť?!
Odpoveď je jasná:
Niekomu neustále veľmi záleží na tom, aby nedôslední a slepo veriaci mali čoraz slabšie spojenie so svojím Stvoriteľom, a tak oslabovanie dokonalých účinkov prikázaní Božích vlastnými vsuvkami a zásahmi, vlastnými nariadeniami a príkazmi pokračuje. Presne tak, ako sa to spomína aj v Biblii.
Rovnaký rozkladný účinok má aj spievaná modlitba „Otčenáš“. Toto všetko slúži tým, ktorí vedia, že do Kráľovstva Božieho už nikdy nevkročia, a iným vkročiť bránia.
Slovo Božie je jasné a dokonalé. Preto sa nesmie na ňom nič meniť, ani doplňovať!
Ježiš nepovedal o modlitbe Otčenáš: „Spievajte!“; povedal jasne: „ Modlite sa!“
Každý poctivo veriaci nech si v plnej vážnosti uvedomí, čo činí spievaním tejto najvyššej modlitby. Nech sa aj tu slobodne rozhodne, či bude poslúchať pokyny svojej pozemskej cirkvi a zaradí sa do davu slepých, ktorí v kostole okolo neho bezducho stoja a žvatlajú ako pohania, mumlajú ako neživí naprogramovaní roboti bez vlastného „Ja“, alebo bude mať konečne odvahu odpútať sa od všetkého pokriveného, vymysleného ľuďmi, rozkladom napadnutého a začať vykonávať to, čo od neho jeho Stvoriteľ požaduje, čiže bude všetky svoje myšlienky, slová a činy viesť v súlade s Vôľou Božou!
Potom sa snáď bude veriaci konečne modliť modlitbu „Otčenáš“ skryte v komôrke bez akéhokoľvek vonkajšieho narúšania jeho vnútornej harmónie.