Ak niekomu povieme, že je dobrý a druhému zase, že je veľmi dobrý, koho si viac ceníme? Každý normálny človek odpovie, že toho druhého. V tých slovách je to jasne naznačené a určené.
Aj v škole na vysvedčeniach sme predsa dostávali známky „dobrý“ alebo „veľmi dobrý“. Toto hodnotenie jednoznačne poukazovalo, v ktorom predmete sme boli lepší alebo horší. Uvedené slovné spojenia jasne označovali určitú kvalitu alebo hodnotu.
V slovných pomenovaniach sa ľudia snažia vyjadriť nejaký pojem, dej alebo hodnotu.
Ak by sme teda mali vedľa seba dve oslovenia „Otec“ a „Svätý Otec“, a nevedeli by sme, koho si pod týmito osloveniami dnes bežní ľudia predstavujú, ktoré z týchto dvoch oslovení by sme vyslovovali s väčšou úctou? „Otec“ alebo „Svätý Otec“? Nikto triezvo uvažujúci nebude nikdy tvrdiť, že by to malo byť oslovenie „Otec“. Slovné spojenie „Svätý Otec“ má väčšiu hodnotu ako „Otec“, lebo je v ňom aj „Otec“ aj „Svätý“.
Každý jeden z nás, ktorí sme sa na Zemi narodili, máme samozrejme svoje matky a svojich otcov, ktorí nás splodili. Ich nazývame matkami a otcami, lebo boli našimi pozemskými rodičmi.
V Biblii sú ale uvedené slová Ježišove, ktoré nás jasne napomínajú: „A svojím otcom nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten, ktorý je v nebesiach.“
Zamýšľajú sa dnes ľudia nad tým, že Syn Boží, Ježiš, videl aj do budúcnosti, a preto tieto svoje varovania vyslovil? Alebo nikto z dnešných veriacich si nechce v určitej obave priznať, že tieto prikazujúce živé slová sú určené práve jemu? Každý z Vás si myslí, že Slovo Božie prehovára len k tým druhým; „mňa sa to ale netýka“?
Ako sa má v slovách Ježišových správne zorientovať taký veriaci, ktorý chce nasledovať svojich duchovných pastierov, ale chce žiť aj podľa Slova Božieho?
Vyrieši to tak, že nebude už radšej ani svojho pozemského otca nazývať otcom? Ale potom by predsa pre neho nemohlo existovať ani prikázanie „Cti otca a matku!“
Alebo si slová prichádzajúce zo Svetla, ktoré nedokáže správne chápať, zľahčí na popud svojich duchovných pastierov tak, ako vždy predtým, a bude slepo, napriek upozorneniam z Biblie, naďalej nazývať otcami aj takých ľudí, ktorí vôbec nato nemajú oprávnenie?
Ak sa ľudia idú pomodliť najvyššiu modlitbu, danú ľudstvu Synom Božím, hneď na úvod oslovia svojho Stvoriteľa, čiže Toho, ktorému ďakujú zato, že vôbec môžu existovať – slovami „Otče náš“. Veriaci v tejto modlitbe oslovujú svojho Boha slovom „Otče“.
Ale mnohí dnešní duchovní pastieri a po nich slepo aj väčšina kresťanov po celom svete oslovujú hlavu katolíckej cirkvi oveľa úctivejšie než svojho Stvoriteľa! Oslovujú pápeža slovami „Svätý Otec“, hoci v Biblii (Zj.Jána) máme dôležité oznámenie, keď anjeli pri Božom tróne jasne hovoria „... Pane, ty jediný si svätý!...“
V rozpore so slovami Ježišovými je dodnes v cirkevných kruhoch zaužívané slovo „Otec“ aj pri oslovovaní iných cirkevných hodnostárov: „Otec biskup“, „Otec kardinál“, atď.
Ak občas zaznie odniekiaľ volajúci hlas, že tieto pomenovania nie sú v súlade so slovami Ježišovými, je tento hlas udusený zľahčujúcimi slovami v zmysle: „Ale veď vôbec nie je potrebné horeuvedené Ježišove slová vykladať až tak striktne a prísne. Predsa už odjakživa boli takto nazývaní naši rôzni duchovní pastieri a služobníci; tak prečo by sme to mali akurát my teraz meniť? Prečo práve ja?“, apod.
Samé zľahčovanie a dláždenie pohodlnej a širokej cesty...
Viaceré varovania a napomínania Syna Božieho boli zo strany služobníkov v kňazských rúchach neraz v minulosti zľahčené a vykladajú sa aj dnes takým zľahčujúcim spôsobom, že sa jasný rozpor medzi Slovom Božím a ich skutkami zmierňuje čo najviac. Navonok.
Nikoho z nich – vo svojej samoľúbosti a hlavne neochote otvorene si priznať svoje vlastné previnenia voči SLOVU – vôbec nenapadne, že uvedený rozpor by úplne zmizol, keby katolícka cirkev prestala úplne používať takéto Bohom nechcené povyšujúce sa pomenovania ľudí, čím by pomohli najmä sami sebe a potom aj ostatným veriacim, ktorí kráčajú za nimi.
Ten, kto nechce vidieť, nech zostane slepý. Slepý ale nemôže viesť slepého, lebo obaja padnú do jamy.
Všetci vieme, že sme len ľudia (aj najvyšší duchovní vodcovia na Zemi) a vieme, že nie sme neomylní. Ten, kto sa za neomylného vydáva a nechce si priznať svoje vlastné chyby ani dnes, nanajvýš sa ospravedlní za chyby iných z minulosti – čiže nechce byť človekom – bude vo svojom vyvyšovaní seba samého dnešným životom prinajlepšom tvrdo napomenutý.
Biblia je duchovná kniha a prehovára preto varovne k duchu každého hľadajúceho: „Kto sa povyšuje, bude ponížený; prví budú poslední; ...“
Vždy, keď je rozpor medzi slovom ľudským a Slovom Božím, chyba je v človeku!
Pri používaní slova „otec“ tu rozpor je. Takže ako vždy predtým, aj teraz je chyba jedine v nesprávnom a hlavne v zľahčovanom a povrchnom výklade slov Ježišových.
Keďže nás Syn Boží upozornil, že nemáme nazývať otcom nikoho na zemi, je jasné, že nemohol myslieť vo svojej dokonalosti našich rodičov, ale ukazoval na tých, ktorí sa rozhodli byť našimi duchovnými pastiermi. Týchto ľudí nesmieme v žiadnom prípade oslovovať „otec“.
Pretože naším jediným Otcom a Svätým Otcom je ten, ktorý je na nebesiach – BOH.
Božie upozornenia, rady a doporučenia nesmú byť ľuďmi zľahčované, lebo ten, kto tak činí, nepriamo dokazuje, že v poriadku nie je on sám. Ukazuje tým len na seba, že pre neho je prijateľnejšia širšia a pohodlnejšia cesta v zľahčovaní jasných Pánových slov, než tvrdá a úzka cesta nekompromisného a presného dodržiavania Slova Božieho, prikázaní Božích a Jeho večných zákonov. Potom sa ale s plnou vážnosťou treba priamo spýtať všetkých týchto vodcov, ktorí zľahčujú Božie Slovo: „Kto ste a kam vediete ostatných?“
Preto je aj dnes aktuálne a mimoriadne dôležité neustále pripomínať všetkým veriacim s dobrým chcením, ako aj služobníkom v kňazských a sesterských talároch, Slovo Ježišovo, ktoré prehovára nie k nášmu pokrivenému ľudskému rozumu, ale k našim srdciam:
(Lukášovo evanjelium 13.kapitola – Ježišove slová):
„23A ktosi mu povedal: Pane, či je málo tých, ktorí budú spasení? A on im povedal: 24Snažte sa vojsť tesnou bránou, lebo mnohí, hovorím vám, budú hľadať vojsť, ale nebudú môcť“.
(Matúšovo evanjelium 7.kapitola - Ježišove slová - Dve cesty):
„13Vojdite tesnou bránou; lebo je priestranná brána a široká cesta, ktorá vedie do zahynutia, a mnoho je tých, ktorí ňou vchádzajú; 14lebo je tesná brána a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú“.