Vyhodíš ho dvermi, vojde oknom ...

 

Vážení priatelia! Dávajte len tam, kde nebude Vaše dlhodobé úsilie pomôcť niekomu z Vašich blížnych brané od neho nakoniec ako Vaša trvalá povinnosť voči nemu. Preto nasledujúca úvaha, ktorá je podľa mňa v dnešnej dobe rôznych závislostí a zneužívaní dobroty a ochoty pomôcť veľmi aktuálna. Neustále platí : LÁSKA NIE JE TO, ČO SA DRUHÉMU PÁČI, ALE TO, ČO MU PROSPIEVA.

***

Dnes je veľmi zložitá doba, ktorá málokde a málokedy dáva podnet na naozajstnú nefalšovanú radosť. Ľudia sa stretávajú v rodinách, v súkromí, na pracoviskách, atď.

Samozrejme, blízkych ľudí si človek vybrať môže, zato ale kolegov v práci málokedy. Tam musí rešpektovať to, akých spolupracovníkov mu prinieslo jeho rozhodnutie pracovať v tej - ktorej firme, či úrade.

 

Blízkych ľudí si ale človek vyberá takých, ktorí mu vyhovujú, pretože môže niečo týmto ľuďom dať, a potom aj niečo podľa Zákona dostať (nemyslia sa tu len hmotné veci), ale musí to byť v rámci dodržania rovnováhy. Nemôže sa v žiadnom harmonickom vzťahu len brať, alebo len dávať. Takýto nevyrovnaný vzťah, či už partnerský alebo priateľský, je odkázaný na istý zánik.

Nemôže jeden visieť na tom druhom a čakať neustále od neho, že bude rozhodovať za obidvoch, akoby sa ako nejaký bojko bál zobrať zodpovednosť za svoje vlastné činy. Aj nekonečným otázkam, čo mám tu alebo tam robiť, musí byť položená jedného dňa konečná. U takéhoto nesamostatného, neistého a rozhúpaného človeka nemôže byť ani reči, že by mohol prejsť duchovnou premenou, ktorá onedlho čaká každého na Zemi.

Kto spája svoj duchovný postup len s túžbou častého, až niekedy pravidelného stretávania sa s určitými osobami, hoci z ich strany tento záujem prirodzene až taký nie je, ten si vypestoval silnú závislosť a v prípade skoršieho odchodu zo Zeme bude preňho táto túžba hlavným ukazovateľom v záhrobí, ktorým smerom pôjde.

A ak ten, po ktorého prítomnosti tak neskonale túžil na Zemi, prehodí v neopatrnosti odrazu výhybku svojho putovania Stvorením a začne kráčať do rozkladu, tak náš nesamostatný a závislý jedinec pravdepodobne ani nepostrehne, že do rozkladu kráčajú spolu.

Akákoľvek závislosť (čiže aj na druhom človeku) je vlastne porušenie 1. Božieho prikázania a preto nikdy nemôže nikoho doviesť do neba. Ešte obrovské množstvo, možno aj dobrých ale neostražitých ľudí si takýmto spôsobom spôsobí tzv. druhú smrť, t.j. zatratenie.

Prítomnosť niektorých ľudí im bola nadovšetko, preto neprejdú ...

 

Existujú dnes ľudia, ktorí akoby nechceli pochopiť, že nie je v danom čase o ich prítomnosť z nejakého dôvodu záujem.

Avšak títo „závislí“ namiesto aby poctivo a trpezlivo hľadali odpoveď v sebe, napriek tomu, že to všade naokolo všemožným spôsobom „sebakriticky“ dávajú na známosť, najprv urobia všetko preto, aby sa so svojimi „obľúbencami“ čo najskôr opäť stretli, alebo akýmkoľvek spôsobom nakontaktovali, lebo chceli by svoj život znovu usporiadať tak, ako predtým, v pohodlíčku – „ja budem mať nejaký problém, ale riešenie nájdem u tých druhých, čiže nie v SLOVE, ktoré chytám každý deň do ruky a z ktorého tak rád druhým recitujem.“

Keď sa im nepodarí zosnované stretnutie, či kontakt zrealizovať dlhší čas, začnú v predstieranej pokore iným oznamovať, že si už uvedomili všetko, čo urobili, ale už je to v poriadku, je to napravené a je najvyšší čas všetko vrátiť do pôvodných (krivých) koľají....

Ak to trvá ešte dlhšie, začnú si domýšľať, že ich zrejme niekto ohovoril, pretože to nie je možné, aby „ma toľký čas ignorovali a neodpovedali“. Skryté a po čase aj otvorené výčitky sú jasným dôkazom, že to opäť bola len pretvárka.

Ak totiž takýchto ľudí niekto požiada, aby sa neozývali, dopadne to tak, ako s tým, ktorého vyhodili dverami, a on vošiel oknom.

 

Akoby ani vlastnú hrdosť nemali!

 

Ak sa im povie, aby nevolali, tak začnú bombardovať písomne, lebo o písaní sa konkrétne nič nepovedalo, prípadne začnú posielať odkazy prostredníctvom iných ľudí, len aby sa už konečne ten, čo mlčí, ozval.

Sú tu dve možnosti: Buď títo závislí nešťastníci nie sú vo svojej „pokore“ v poriadku, keď nevedia vycítiť, že treba dať dotyčným osobám nejakú dobu želaný pokoj (niekedy to môže trvať aj roky), alebo vedia, čo robia, ale potom sa vedome pokúšajú vo svojej špekulácii opäť nakontaktovať na tých, ktorým „viseli na krku“ dlhý čas v predchádzajúcom období.

V lepšom prípade si týmto jednaním vôbec neuvedomujú, že sa len vzďaľujú od seba, lebo každá vlezlosť medzi normálnymi ľuďmi prináša len vzájomné odcudzenie.

Ľudia zabúdajú, že neraz aj samota mnohých vyliečila, aby sa potom posilnení mohli opäť s plnou vervou vrátiť. Kto sa ponúka, v poriadku určite nie je.

Nakoniec to často dopadne tak, že tento nedobrovoľne „opustený“ začne prehlasovať: „Odkopli ma!“ Aj tu ale svojimi slovami, o ktorých pravom význame by on predsa veľmi dobre mal vedieť, dokazuje, že nebol a nie je v poriadku. Jedine, že by to bola schválnosť.

Pretože odkopnúť môžeme len toho, kto je od druhých ľudí nejakým spôsobom naozaj závislý – dieťa, chorý, či postihnutý blízky človek, starý človek, domáce zviera, apod.

Ale kto navonok vystupuje pred všetkými ako suverénny, silný a zdravý jedinec, ten predsa nikdy nebedáka, že ho odkopli, ale s hrdosťou a vierou vo vlastné sily odpovie každému, kto nemá o neho záujem: „Tvoja škoda, mohol si len získať!“ 

Každá závislosť vedie do tmy a každý, kto takúto závislosť podporuje u iných, tiež nevojde do Kráľovstva Božieho.

Jedine SLOVO Pánovo je pre každého zblúdilého tou pravou CESTOU, ktorá ho cez PRAVDU spoľahlivo dovedie do ŽIVOTA večného.