Večný život

Ľudia od nepamäti túžia po večnom živote, po večnom prežívaní v rajských výšinách, po večnej blaženosti, apod. Večnosť a život v nej je zakódovaný v ľudskom podvedomí.

V priebehu vývoja ľudskej spoločnosti a pádom ľudského rodu do hriechu sa však pojem „večný život“ zúžil na túžbu po večnosti na Zemi.

Učenci v minulosti ako aj dnešní vedci začali pod vplyvom prepestovaného rozumu, odklonom od citového prežívania, smerovať svoje bádateľské snaženie k hľadaniu hmotného „kameňa mudrcov“, „prameňa života“ a „živej vody“, aby ľudské pozemské telo bolo schopné žiť večne, hoci samotný ŽIVOT ako všetko oživujúca SILA nepochádza z tohto časopriestoru, ale z nebeských výšin.

Túto neznámu silu si uvedomujú aj dnešné renomované vedecké kapacity, hoci nie je možné trojrozmernými prístrojmi túto skutočnosť potvrdiť. Výpočty ale neomylne v konečnom dôsledku privedú skúmajúcich k hranici, kde dnešná fyzika s jej prístrojmi a výpočtami končí a musí nastúpiť niečo iné. CIT.

Dnes sa aj malé deti v škole učia, že tento vesmír a naša slnečná sústava v ňom aj tak jedného dňa nebudú obývania vhodné a keď sa človek neodpúta od týchto planét, bude s nimi strhnutý do rozkladu. Vedci tu ako jednu z alternatív ponúkajú odchod ľudstva z planéty Zem na iné obývateľné vesmírne telesá, avšak to je relatívne len krátkodobé, lebo všeobecne sa vie, že každá planéta raz zostarne aj s jej slnkom a život tam v dnešnej podobe prestane existovať, takže jedného dňa už nebude kam sa odsťahovať. Vesmírne kočovníctvo teda nie je tým konečným riešením.

Treba si pri tomto uvedomiť, že rozklad vesmírnych telies neznamená konečný zánik všetkého, lež žiaducu premenu všetkej hmoty tak, aby v novom ďalšom ozdravujúcom cykle mohli opäť vznikať nové očistené vesmírne priestory, galaxie, slnká, slnečné sústavy a planéty, pripravené k návšteve bytostí zo stvorenia, čiže aj ľudských bytostí.

Kde sa ale môžeme „ukryť“ pred tým rozkladom hmoty a je to vôbec možné?

Keby si dnešné pretechnizované pozemské ľudstvo vo svojej spupnosti spomenulo, odkiaľ človek pochádza a kam sa má po „vyučení“ vrátiť, aby mohol vedome žiť vo večnosti, nebolo by dnes toľko omylov, toľko zla a toľko špiny na Zemi.

Ľudia by už mali konečne pochopiť, že večnosť nie je vlastnosťou hmoty ale života samotného. Kto si teda myslí, že na večný život stačia pozemské tituly a naučené vedomosti z pozemských škôl, či slepá viera, nech sa nemýli.

Bez mapy sa dnes ani vodič automobilu nevydá do neznámej krajiny. A samozrejme mal by sa vopred oboznámiť s pravidlami, ktoré platia v tej ktorej krajine, aby sa nedostal do rozporu s jej zákonmi. Tu je to každému jasné, ale v súvislosti s Cestou do úrovní Večného Ducha tú istú logiku ľudia nechcú pochopiť.

Vedec, fyzik, chemik alebo napr. astronóm so svojimi vedomosťami o hviezdach by mal pokračovať vo svojom poznaní ďalej, nezostať len pri pozemských vedomostiach, lebo zákony astronómie, sú jedným z prejavov zákonov fyziky, ktoré sú tiež len časťou prejavov vyšších univerzálnych zákonov vo stvorení.

Veriaci človek, chodiaci do kostola, sa tiež môže dostať na cestu do večnosti, avšak nesmie zostať trčať strnule pri tom názore, že stačí chodiť do kostola a pod vlajkou jeho cirkvi či náboženskej obce bude snáď za odmenu vynesený do raja. Samotné chodenie do kostola ešte nikoho do raja nedostalo, ale len pochopenie a hlavne život podľa zákonov Najvyššieho.

A ako možno pochopiť najvyššie zákony?

Ľudstvo keď prestalo rozumieť prírode a jej bytostiam, dostávalo mnohé pomoci prostredníctvom starovekých prorokov, služobníkov zo Svetla, vyslancov Božích, Syna Božieho a Syna Človeka. Ich posolstvá sú aj dnes ľuďom k dispozícii. Kto nevie pochopiť zákony prírody prostredníctvom prírody samotnej, môže to pochopiť cez tieto posolstvá.

Aj tu platí to večné: „Kto hľadá, nájde“.

Takže stále ten istý jednoduchý princíp.

Kto chce žiť večne, musí pochopiť večnosť ako takú a ŽIVOT sám. Nato, aby som však pochopil ŽIVOT a zmysel života, musím poznať zákony tohto večného života a vidieť cestu do večnosti.

Nemôžeme predsa vedome a úspešne bez orientačnej mapy a znalostí pravidiel na tejto ceste dokráčať v tme do cieľa, o ktorom navyše nič nevieme, a to ešte takou cestou, ktorú vôbec nepoznáme.

Kto sa nebude už tu na Zemi snažiť poznať univerzálne zákony celého stvorenia, môže sa mu po opustení Zeme (po pozemskej smrti) stať, že do cieľa nestihne dôjsť, pretože nechcel poznať pravú cestu za Pravdou, nechcel mať túto cestu osvetlenú zhora, rojčil o večnosti bez poznania večných zákonov.

Ak sme na Zem prišli (narodením), tak sme museli sem odniekiaľ aj dôjsť a zrejme aj po odchode zo Zeme (po pozemskej smrti) by sme mali niekam kráčať. Zastavenie znamená všade stagnáciu a postupný zánik v rozklade.

Kto nejaví záujem poznať CESTU DO VEČNOSTI, bude po odchode zo Zeme kráčať v tme, pokiaľ nezakopne a nezrúti sa tam, kde večným je len zatratenie.

- - -

Ak chceme žiť večne, musíme vedome vedieť, kde sa ten život dá žiť večne a akou cestou sa k nemu dostaneme. Času na váhavé premýšľanie je už veľmi málo a doba na polepšenie sa nám kráti závratným tempom ........ 

Ľudská duša pri svojom vzostupe na CESTE do VEČNOSTI bude svojím životom čoraz viac a viac prejavovať vďaku STVORITEĽOVI, ktorému každý z nás vďačí za svoju existenciu, pretože Jeho SVETLO umožňuje každému pútnikovi nájsť a prežívať ŽIVOT VEČNÝ v nádherných záhradách KRÁĽOVSTVA BOŽIEHO.