Témy:
Bludisko | Trojuholník Posledného súdu | Bahno smrti | Kladivo | Hookov zákon |
Špirála osudu | Traja pútnici | Zakázané knihy | Očistená dedina | Dôchodcovia

DOMOV

Domovina, domov.

Tieto slová vyvolávajú v ľuďoch rôzne predstavy. Záleží to aj od toho, kto a ako vníma miesto, kam sa rád z diaľky po dlhšej dobe vracia.

Keď niekto pracuje a býva v tom istom meste a vracia sa večer z práce tam, odkiaľ ráno vyšiel, svojím domovom pre neho je jeho obydlie, byt, dom, v ktorom býva, kde sa cíti bezpečne a dobre.

Keď niekto pracuje v tej istej krajine ale v inom vzdialenom meste než vo svojom rodisku, domovom býva pre neho už aj jeho obec, dedina, či mesto.

Keď sa ľudia vracajú po dlhšej dobe zo zahraničia do svojej vlasti, domovom nazvú už aj svoju rodnú krajinu, štát, v ktorom sa narodili.

Keby kozmonauti z rôznych krajín sveta boli na vzdialenej planéte a nastúpili by cestu k Zemi, povedali by, že sa vracajú domov. Domovom by v tomto prípade bola pre všetkých bez rozdielu planéta Zem.

Všetci ľudia, odlúčení a vzdialení krátkodobo alebo dlhodobo od svojho domova, nech by bol kdekoľvek, túžia po ňom a chcú sa tam vrátiť.

Vo filme Zachránený Svetlom (Saved by the Light), nakrútenom podľa skutočnej udalosti, hlavný predstaviteľ po životných úderoch kľakne na kolená, obráti svoj zrak do nebies a zvolá:

„Ja už nemôžem, chcem ísť už domov!“

Človek, ktorý predtým ublížil množstvu ľudí, začína naprávať po silnom prežití a poučení počas klinickej smrti všetko to, čo sa ešte stihnúť dá, ale v danom okamihu veľkého trápenia – zatúži podvedome po Domove.

Aký Domov to myslel?

Dom, v ktorom býval? Mesto, v ktorom žil? Vlasť, ktorej obyvateľom bol? Či nebodaj planétu Zem?

Nie. Domovom nazval miesto tam hore, kam uprel túžobne svoje oči, miesto, ktoré mu bolo ukázané, kam sa chcel vrátiť, lebo tušil, že tam hore je jeho „konečná cieľová stanica“. Nie tu dole na Zemi.

Predstavme si ešte jeden dej.

Keď sa ide na maškarný bál, treba zahrať niekoho druhého.

Ak odchádzame z domu, oblečieme sa, mnohé dámy si dajú mejkap, okuliare, čiapku, masku apod., takže keď vyjdú takto zamaskované von, sú úplne iné ako v skutočnosti doma.

Keď sa vrátia domov, masky dajú dolu, takisto aj čiapky, okuliare, odlíčia sa, a odrazu vyzerajú úplne inak – prirodzene. A samozrejme aj správanie doma už nie je strojené, doma dokážu mnohí takíto ľudia hovoriť aj pravdu, ktorú sa „tam vonku“ boja navonok prejaviť. 

Dnešok na Zemi je jeden veľký maškarný bál. Ľudia hrajú jeden pred druhým navzájom divadlo – jedna maska vedľa druhej. Dnes nie je IN, keď sa nejaký človek snaží konať, hovoriť a myslieť pravdivo a úprimne – bez pretvárky.

Až keď sa vráti človek domov – medzi svojich – alebo keď je sám, po odložení všetkých vonkajších odevov a masiek, dokáže byť opäť taký, aký vlastne v skutočnosti aj je. Doma už divadlo hrať nemusí.

Zamyslime sa nad spojením „vrátiť sa domov“. Ak sa niekto chce dnes vrátiť domov, musel na počiatku z tohto domova odísť.

Keď sa malé deti po hraní vonku vrátia domov, majú za sebou nejedno silné prežitie a poučenie, ktoré môžu použiť v ďalšom živote. Niečomu sa naučili. Potom doma príde iné poučenie a dieťa kráča životom ďalej, striedajúc život doma a mimo domova.
Keď sa školák či študent vracia domov zo školy, prináša si aj on z denného prežívania mnohé novinky so sebou, ktoré bude potrebovať v ďalšom svojom živote. A opäť sa tu strieda život doma a mimo domova.

Keď sa pracujúci človek vracia domov, tiež má za sebou mnohé prežitia, ktoré sú preňho poučením do budúcnosti. Aj on sa rád vracia domov.

Všetci sa nielen doma ale hlavne vonku niečomu naučia, ale jedno je tu spoločné – vracajú sa naspäť domov. Radi.

Ak nenachádza človek doma šťastie, pokoj  a lásku, hľadá domov inde.
Túžba po domove nie je žiadna rozumová činnosť, ktorá by sa dala niekde zohnať, kúpiť, naučiť. Buď ju niekto ešte v sebe má alebo nie. Táto túžba po domove, tento citový prejav, je jedným z najsilnejších činiteľov, ktoré udržujú ľudí v pohybe.

Túžbu po domove človek logicky necíti vtedy, keď je naozaj doma, ale len v takom prípade, kedy je od svojho domova vzdialený, a to obyčajne vo chvíľach, ktoré nebývajú vždy najpríjemnejšie. Vtedy najviac zatúži po teple domova, lebo tam je medzi svojimi, tam je doma, tam je v bezpečí, tam je šťastný a spokojný.

Hovoríme o domove, ale stále sme len na Zemi alebo v jej okolí.

Ale čo tí, ktorí umreli a odišli zo Zeme? Tí už svoj Domov nemajú? Tí sa už nemajú kam vrátiť? Oni sa už nemajú načo tešiť? A to len preto, že už na Zemi nie sú s nami? Oni v záhrobí už nemajú svoje túžby vrátiť sa niekam?  Tam už nie je domov? Oni tam už nič necítia?

Vari tam už len spia? Tak ako to aj na niektorých náhrobných kameňoch vidieť, keď je tam napísané „Spi sladko!“ ?

Ten, kto je ešte schopný prijať to, že žijeme aj po pozemskej smrti ďalej, môže prijať aj ten fakt, že duša odlúčená od telesnej pozemskej schránky, má svoje cítenie a vnímanie, čiže aj túžby.

Aj záhrobná duša má túžbu po DOMOVE!

Ale kde je ten Domov? Kde je cieľ jej putovania?

Ak sa nejaká osoba vráti zvonku domov a odkladá pred vstupom do kúpeľne jeden kabát a odev za druhým, aby sa nakoniec nahá bez akéhokoľvek odevu a masky odlíčila, umyla a zostala pred zrkadlom nakoniec taká, aká v prirodzenosti aj je, prečo by tento istý princíp nemohol fungovať pri odkladaní jednotlivých telesných schránok aj v záhrobí až po hranicu, kde zostane ľudský duch očistený bez akýchkoľvek vonkajších najjemnejších obalov - tam, kde začína jeho pravý DOMOV – RAJ.

Je to ten istý Raj, z ktorého bol pred vekmi na svoj popud vypudený nadol. Ako nevyučený duchovný zárodok, ako školák či študent, musel vtedy z Raja odísť, kedy si samého seba vôbec neuvedomoval, presne tak ako malé dieťa keď o sebe hovorí najprv v 3. osobe, akoby to bol niekto iný, aby si až potom neskôr začalo seba samého uvedomovať.

Ten istý principiálny vývoj nesie v sebe aj duchovný zárodok, ľudská duša so svojimi obalmi a telami vo vesmíre a vyvinutý ľudský duch pri návrate DOMOV.

Hovorí sa o večnom živote v Kráľovstve nebeskom, v Kráľovstve Božom. Kto svojím prežívaním v živote pochopí zákony Božieho stvorenia, kto bude ochotný žiť v súlade s nimi, čiže žiť podľa Vôle Najvyššieho, môže sa vrátiť DOMOV.

Aby človek mohol stvorenie a jeho dokonalé zákony pochopiť, je mu daná ako milosť zhora možnosť chytiť sa záchranného lana, pomocou ktorého sa môže z dnešného bludiska dostať.

Toto záchranné lano je Slovo Pravdy, Slovo Božie.

Po čase zistí tento hľadajúci, že až tam hore, na nebesiach, bude môcť vyvinutý ľudský duch akoby „nahý“, bez akéhokoľvek obalu, naplno žiť vo Večnosti Pravdy, po ktorej túžil v celom svojom predchádzajúcom putovaní stvorením. Všetky túžby sa naplnia.

Dosiahnutím tohto cieľa však nekončí jeho činnosť a pohyb, ale naopak, zvýši sa ešte aktivita v prospech ďalšieho harmonického rozvoja Božieho stvorenia, ktorému každý ľudský duch môže svojím životom prispieť.

Láska je všeliek, ktorý dokáže vyliečiť všetko.

Skús, človeče, spojiť lásku s túžbou po Domove tak, aby si sa nestratil a nespadol do hlbín s tými, ktorí nie sú ochotní načúvať varovaniam zo Svetla, ale aby si neohrozene kráčal cestou Pravdy do Večnosti.