Sopka

Predstavme si peknú, rozmanitú krajinu, bohatú na všemožné druhy rastlinstva a zveri, krásne lúky, jazerá, rieky, pekné dedinky a spokojné obyvateľstvo.

Jednej noci však neočakávane vybuchne na blízkej hore sopka, ktorá úplne rozmetá celý kopec nad dedinou na nepoznanie. Najprv sa prevalí okolím sopky tlaková vlna, potom sa preženie hrozný spaľujúci mrak, začne padať horúci popolček, aby nakoniec všetko dokonala žeravá láva.

A všetko v určitom dosahu sopky je spálené, zničené, umiera.

Neznalí ľudia začnú hovoriť o krutosti prírody.

Aj takéto udalosti sú často veľmi dobrým námetom pre scenáristov rôznych katastrofických filmov, či dokumentov, ktoré však poväčšine len pošteklia ľudí v tom, že sa dívajú na takéto smutné príbehy ľudí z diaľky, z teplúčka svojej obývačky, pričom málokedy dochádza či už zo strany tvorcov týchto diel alebo aj divákov k uvedomovaniu si súvislostí, prečo sa to takto udialo.

Vždy, keď má dôjsť k erupcii sopky, začínajú sa vopred v jej blízkosti prejavovať určité zmeny, okoliu sú dávané určité náznaky, že sa niečo veľké chystá. Poväčšine v blízkosti sopky začne zo zeme vyvierať horúca voda, vystupujú na povrch rôzne horúce vnútrozemské pary a plyny, ktoré sú pre normálny život rastlinstva alebo živočíšstva na povrchu zeme neprijateľné – sú pre nás jedovaté.

Sopečná činnosť má však nielen túto zdanlivo temnú stránku veci, čiže spaľovanie a ničenie, ale najmä svoju pozitívnu, očistnú funkciu, ktorá je vlastne podstatná.

Sopka vybuchuje len vtedy, keď sa nahromadí sila vo vnútri zeme do takej miery, že dôjde na slabších miestach zemskej kôry k explózii. Sopka ale vybuchuje len tam, kde je potreba očistiť tzv. ohňom a sírou to, čo sa už inak očistiť nedá.

Planéta Zem sa teda okrem iných spôsobov aj takto regeneruje a očisťuje na rôznych miestach svojho povrchu – vždy podľa potreby, ktorú ale neurčuje človek.

Povedané inými slovami – deje sa to podľa Jeho vôle, čiže vôle toho, vďaka ktorému táto Zem vôbec mohla vzniknúť, lebo len ON je jej majiteľom.

V dávnych dobách, keď žili ľudia v úzkom vzťahu s prírodou, takže spočiatku vedome vnímali, videli a počuli rôzne bytosti prírody, boli tieto národy zavčasu vopred upozornené a varované, že tam, kde žijú, dôjde k nejakej veľkej geologickej alebo podnebnej zmene, takže bolo nutné odísť preč.

A ľudia poslúchali.

Prvé prírodné národy boli takto odvádzané bytosťami prírody od nebezpečných miest na zemi a privádzané tam, kde boli najvhodnejšie podmienky pre ich ďalší vývoj.

Postupom času sa ľudia čoraz viac odkláňali od prírody pod neustále väčším vplyvom rozumu, prestali vnímať bytosti prírody, napojili sa na temné sily a ich vnuknutia, až to došlo do terajšej fázy, keď škriatkovia, víly, trpaslíci, elfovia a iné bytosti prírody sú rozumovým ľudstvom presunuté do ríše legiend a rozprávok, a tak sa ľudstvo vedome odpojilo od prirodzených pomocí.

A ako je to s ľuďmi samotnými? V medziľudských vzťahoch už nevybuchujú žiadne „sopky“, ktoré ich zmenia na nepoznanie?

Ľudia sa sami ukrátili o také pomoci z prírody, ktoré im žiadne technické prístroje nenahradia, pretože sa vo svojej samoľúbosti naučili viac načúvať nástrahám temna než varovaniam zo Svetla. A tak dochádza k prirodzenému očisťovaniu planéty spojenému s veľkými a zbytočnými stratami na životoch a samozrejme aj na materiálnych statkoch.

Ľudstvo namiesto toho, aby sa v pokore sklonilo pred silami prírody a aby si uvedomilo svoj podiel na tom, že došlo niekde k nešťastiu, a že takto museli postihnutí zrejme prežiť len to, čo si zaslúžili, namiesto toho, aby si všetci usporiadali svoje životy podľa určených pravidiel, repcú mnohí na svoj zlý osud ďalej, začínajú sa porovnávať s druhými, pričom vzniká neustále väčšia nespokojnosť s daným stavom, čo je zase živnou pôdou pre vznik skrytej závisti, prechádzajúcou v konečnom štádiu v otvorenú nenávisť.

A tak sa jemnohmotné centrály zla čoraz viac posilňujú zo všetkých strán Zeme, šíri sa nákaza a zlo, ktoré sa vracia opäť so zosilneným účinkom naspäť k samotným pôvodcom tohto zla. Zlo plodí len zlo.

Človek, ktorý pozná zmysel života a chápe pôsobenie večných, prírodných Božích zákonov, vie, že nech by ho čokoľvek postihlo, je to vždy len dôsledok jeho predchádzajúcich rozhodnutí, chápe, že aj údery osudu sú prejavom lásky.

A to aj vtedy, keď ho napádajú temnoty.

Keďže okrem Vyslancov Božích na Zemi nie je nikto, kto by nemusel niečo naprávať, je jasné, že temnoty predovšetkým napádajú tých ľudí, ktorí sa chcú od nich odpojiť, takže mnohé životné problémy sú vlastne požehnaním pre človeka v zrýchlenom chode udalostí pri jeho vlastnom očisťovaní seba samého, alebo pri plnení jeho vlastného sľubu.

Každý vediaci by mal v pochopení a v pokore aj tento druh milosti privítať.

Ak totiž človek dovolí, aby sa v jeho vnútri dlhšie usídlila rozožierajúca nespokojnosť s osudovými nitkami, spôsobených v jeho predchádzajúcich rozhodnutiach, či už v tomto alebo v minulých životoch, dáva tým vlastne najavo, že protestuje, čiže nepochopil správne vôľu Toho, ktorý mu často na vlastnú prosbu dáva šancu vyvíjať sa a očisťovať sa na Zemi – aj za sťažených životných podmienok.

Nespokojnosť so životom, ktorý mi bol daný k môjmu osobnému prežívaniu a zdokonaľovaniu, je vlastne obyčajné pohŕdanie darom Božím! Ak sa táto počiatočná nespokojnosť rýchlo nezmení, vedie každého človeka nakoniec len a len do skazy a k nevyhnutnému pádu.

A potom sa mnohokrát čudujeme, že na rôznych miestach Zeme ľudia vykonajú v amoku také činy, ktoré šokujú ich okolie, pretože by to o nich nikto predtým nepredpokladal. Ale aj v ľuďoch samotných sa mnohokrát nahromadí obrovská negatívna energia, posilnená centrálami zla, na ktoré sa však predtým dobrovoľne napojili, dusením v sebe to posilňovali, aby nakoniec vybuchli nekontrolovane ako sopka, pričom ničia všetko okolo seba hlava-nehlava.

A tak vidíme, že tu a tam vybuchla nejaká ľudská ničivá sopka, pretože podľa zákonov prírody bolo treba očistiť všetko to, čo tento znečistený človek v sebe nedokázal správnym spôsobom vyčistiť inak. Dovolil túto nákazu prerásť v sebe samom až ku kritickej medzi, a tak došlo k erupcii.

To, do akej miery tento výbuch poškodí aj jeho samého a poznačí ho do budúcnosti, záleží už len na ňom samotnom. Veľmi záleží na tom, koľko sily neprirodzeným spôsobom v sebe udusil a koľko síl mu ešte zostalo na nápravu.

Tak ako pred výbuchom sopky, aj u ľudí dochádza vopred k poznateľným zmenám, ktoré vysielajú do okolia varovné signály, že s dotyčným človekom nie je niečo v poriadku.

Je to na jeho vnútornej sile a túžbe, či to najprv dokáže zvládať samostatne za pomoci SILY ZO SVETLA.

Až potom by malo aktívnejšie začať pomáhať jeho okolie. Ale aj to len v takom prípade, keď postihnutý je ochotný a schopný pravú pomoc ešte vôbec prijať. Ak teda takýto človek nemá už síl zvládať a znášať svoj osud sám a okolie to vidí, treba mu pomôcť pravou láskou. Ale táto láska ho nebude chlácholiť a tým ho nepriamo aj podporovať v jeho ďalšom klesaní, hĺbaní, bedákaní a sebaľutovaní. Pravá láska je prísna a mnohokrát až mrazivá. Preto je pre pokrivených ľudí neľúbivá a nepríjemná.

Ak to došlo až do takého štádia, že sopka s jedovatými splodinami je v postihnutom tesne pred výbuchom, je otrávený sám svojím hĺbaním a pitvaním seba samého do takej miery, že už nič nevyciťuje, signály zvonku v ošiali už neregistruje, už si sám ani neuvedomuje, že šíri vôkol seba čoraz viac „jedovatých výparov“, keď si vo svojej pokrivenosti dokonca môže myslieť, že koná dobre, prichádza k poslednému bodu pred erupciou: nechce na svojom terajšom smerovaní už nič meniť. Niekto preto, že by musel priznať chyby, niekto preto, že v zatemnení už nevie, čo činí.

Vzdoroval a znemožňoval si sám akúkoľvek pomoc, hoci volal o pomoc. Takýto postihnutý si priam vyžaduje, aby mu niekto druhý odstraňoval z cesty to, čo si na ňu nakládol on sám. Ale to nejde. To podľa večných zákonov nefunguje.

Svoj batoh si má každý nosiť sám, každý musí začať svoje vlastné uzlíky rozväzovať sám, v pokore prijímať spätné karmické účinky, až potom prichádza pomoc. Nijak inak!

Pomoc mi nepríde, pokiaľ budem len požadovať.

Kritická fáza pred erupciou by mala byť posledným varovným signálom čo najrýchlejšie sopku opustiť, alebo vytvoriť si takú ochranu, že účinky erupcie sa dotknú pripraveného človeka len symbolicky, pričom nepriaznivo zasiahnu len nepripravených, nevidiacich, nepočujúcich, ...

Ale tak ako pred blížiacimi sa prírodnými katastrofami prichádzajú rôzne signály a varovania, prichádzajú aj v prípade ľudí signály a varovania, že sa k niečomu schyľuje.

Tak ako v prírode, aj medzi ľuďmi sú bytosti, ktoré ostatných vopred a zavčas varujú, že sa blíži niečo zlé. Tam, kde pomoc má ešte prísť, vždy je k dispozícii – prostredníctvom ľudí, duchovných alebo bytostných pomocníkov. Stačí sa tejto pomoci len správne otvoriť a potom sa podľa toho aj zariadiť.

Tí, ktorí sú ostražití a ochotní načúvať varovaniam, opúšťajú nebezpečné miesto erupcie zavčasu, takže potom môžu z diaľky, častokrát so smútkom v duši, pozorovať, ako sopka ničí nielen seba a svoje okolie, ale aj tých, ktorí nechceli počuť a nechceli vidieť.

Žiaľ, pre mnohých je však potom na záchranu už neskoro.

Bojujme teda voči temnu, ale hlavne v nás samotných!

Nehrajme sa na nejakých dobrákov tam, kde je nevyhnutné pomáhať k prebudeniu blížneho svojho – trebárs aj dobre mierenou fackou a potom, keď si nedá povedať, aj nechaním ho osamote.

Nebuďme preto ľahostajní, nevšímaví a necitliví tam, kde sa k nám dostávajú priamo alebo nepriamo varovné signály, že s niekým, s kým sa aj ja stretávam a komunikujem, sa deje niečo nedobré.

Posielajme si navzájom posilnenie, aby sme v sebe našli zavčasu dostatok odvahy priznať si chyby, odpútať sa od nich, a aby sme opäť boli schopní čo najviac čerpať samostatne z tej nekonečne veľkej neutrálnej Sily, ktorá prichádza od Najvyššieho, pre rozkvet a blaho celého stvorenia.