Predstavme si mesto s viacerými obvodmi.
V každom obvode sa zberajú smeti, niekde sa triedia do označených kontajnerov, niekde nie, niekde si obyvatelia urobili zo svojich obydlí ako aj z okolia jedno veľké smetisko – presne podľa svojho vlastného zmýšľania a rovnorodosti.
Takže z jednej časti mesta sa odváža triedený odpad, z inej časti netriedený.
Triedený odpad sa potom môže použiť na ďalšie spracovanie a využitie v praxi. Mohli by sme to nazvať aj tak, že tento odpad po určitej premene je aj ďalej v živote použiteľný a prospešný.
Netriedený odpad by mohol v niektorých prípadoch prejsť špeciálnymi triedičkami odpadu, aby bola časť z neho použiteľná aj naďalej.
Avšak väčšina netriedeného odpadu už nie je upotrebiteľná, a preto jeho konečná stanica je skládka odpadu. Na tejto skládke dochádza dlhoročným procesom k tomu, že sa tento odpad rozloží na také zlúčeniny a prvky, ktoré až po dlhých rokoch niektorá z budúcich generácií bude môcť opäť využiť vo svoj prospech.
To, čo sa na skládke rozložilo, už nikdy nebude tým pôvodným odpadom, ktorý sa niekedy v minulosti na skládku dostal ako neupotrebiteľný. Bude to iná surovina upotrebiteľná a užitočná pre ďalšiu činnosť ľudstva.
A teraz dajme si my, pozemšťania, zrkadlo Pravdy pred seba a uvažujme o sebe v podobnom zmysle.
Dostali sme čistú a krásnu planétu Zem od nášho Stvoriteľa k svojmu vývoju. My sme ju nebudovali, dostali sme ju len do dočasného prenájmu.
Čo sme z nej urobili po tých tisícročiach, vidí už aj slepý.
V Matúšovom evanjeliu je popísané, ako Ježiš vošiel do chrámu v Jeruzaleme a zvolal, že z Domu Jeho Otca si ľudia urobili peleš lotrovskú. Ale majetkom Otca nášho nebeského je aj celá Zem. A čo sme z nej urobili?
Namiesto Kráľovstva Božieho na Zemi je tu jeden veľký chliev! Namiesto pokorného velebenia Boha, majiteľa Zeme, len samovyvyšovanie človeka!
Došlo to dokonca až tak ďaleko, že sa už úplne normálne hovorí o niektorých skupinách ľudí ako o ľudskom odpade.
Teraz len záleží, kto do tohto odpadu patrí. Ale my, ľudia, určite nebudeme triediť tento odpad, pretože my sami sme tento odpad. A keďže sme mali dosť času vybrať si, či chceme patriť medzi zrno alebo plevy, triediť nás bude niekto iný!
Môže napr. v prípade samosprávy niektorého mesta rozhodovať odpad, kam pôjde, alebo nebodaj rozhoduje o tom, či zostane v mestách, v uliciach alebo v domácnostiach? Povedzte, kto by si nechal doma neupotrebiteľný odpad? Nikto normálny.
A od nášho Stvoriteľa by sme čo chceli? Aby sa tento ľudský pozemský odpad rozšíril aj do iných častí Jeho stvorenia?
Čo si teda my, pozemšťania, myslíme o ďalšom našom pôsobení v tomto nami vystavanom chlieve na Zemi? Že všetko neupotrebiteľné nepôjde na skládku? Ako duchovný odpad vo stvorení zabijeme ešte aj Syna Božieho, ale v tuposti očakávame od Otca, že nám ponúkne spásu v tejto vražde, a to len preto, že si to niekto vymyslel?!
Pamätajme!
Presne to isté sa stane s nami, čo aj s odpadom, ktorý firmy na to určené, vyvezú z mesta na skládku mimo neho, aby sa to nezdravé a odvrhnuté rozložilo, lebo inak by sa od tejto hniloby nakazilo aj všetko zdravé.
Čo sa robí s ovocím, ak sa nájde nejaké hnilé? Nechá sa spoločne aj so zdravým ovocím? Nie, hniloba ide preč – na smetisko.
A takto dopadneme my, ľudia, pokiaľ ako odpad v Božom stvorení sa vlastnou snahou, námahou a premenou nezmeníme na upotrebiteľný odpad, aby sme boli opäť prospešní v Dome Božom!
Inak všetkých neupotrebiteľných čaká smetisko dejín, skládka ľudského odpadu, rozklad ľudskej duše – večné zatratenie – druhá smrť!
---
Snažme sa preto, všetci, vybieliť si svoj pošpinený šat zavčasu tak, aby sme ako upotrebiteľní ľudskí duchovia, ktorí takisto predtým patrili medzi neupotrebiteľný ľudský odpad, mohli jedného dňa zo Svetla počuť slová:
„Ty, verný služobník Pána, vojdi do Jeho Kráľovstva!“