Z histórie ľudstva poznáme množstvo klamárov, vrahov, zradcov, ktorí vôkol seba šírili len zlo a nepokoj.
Aj Syna Božieho zradili, žiaľ, aj najbližší.
Judáš Iškariotský zapredal a zradil Ježiša a keď si uvedomil, čo spravil, zaplakal a spáchal samovraždu.
Ďalší apoštol, ktorý zradil Syna Božieho, bol Peter. Keď si uvedomil, čo urobil, zaplakal, ale na rozdiel od Judáša nastúpil cestu pokánia a nápravy. Bola mu daná šanca a on ju využil, viac už nesklamal. Šíril Slovo Pánovo až do konca života. Keď mal byť zabitý na kríži, želal si, aby bol ukrižovaný dolu hlavou.
Istý Šavol sa aktívne zúčastňoval na prenasledovaní a zabíjaní Ježišových stúpencov a služobníkov Pána. Bol osobne prítomný aj pri ukameňovaní prvého Kristovho učeníka – Štefana. Avšak pritom nemalo zostať. Šavol prešiel duchovnou premenou, keď bol osvietený Synovým Duchom.
Odvtedy verejne kázal tak, akoby osobne poznal Ježiša Krista. Privádzal do úžasu nielen svojich bývalých priateľov a prenasledovateľov prvých kresťanov, ale aj samotných učeníkov a apoštolov Syna Božieho. Došlo to tak ďaleko, že mu vlastne neveril nikto.
Začali ho odmietať židia, ale ani kresťania mu z opatrnosti spočiatku nedôverovali. Aj mnohí Ježišoví učeníci od neho bočili, obávali sa, že je to znovu nejaká pasca. Bolo to zaslúžené a niet sa čomu ani diviť, veď tým predchádzajúcim prenasledovaním ubíjal a zabíjal v nich dôveru, ktorá sa nedala oživiť len tak ľahko nejakým slovným ospravedlnením. On sa však nevzdal a šíril, neskôr už ako Pavol, Slovo Pánovo aj naďalej, bez ohľadu nato, či mu niekto veril alebo nie, necítil potrebu radiť sa s niekým, čo má robiť.
Pavol vedel, že sa svojimi nepeknými skutkami na ľuďoch previnil hlavne voči vôli Božej, a preto sa usiloval najmä o to, aby sa jeho spojenie s Bohom už nikdy viac neprerušilo.
Dostal pokyny zo Svetla a bol vzorom aj pre tých, ktorí boli osobne pri Ježišovi. Nepotreboval sa pri plnení svojho poslania stretávať s ostatnými a vyhľadávať prítomnosť učeníkov či apoštolov, naopak, bol to on, ktorý medzi prvými pochopil, že Slovo Božie treba šíriť aj mimo židovskú obec, vo svete.
Trvalo to dlhé roky, než Pavol dokázal svojím životom a skutkami, že ten záblesk nebol len nejaký krátkodobý výboj, prskavka, ale že to bol počiatok veľkého plameňa, ktorý sa rozhorel do takej miery, že zobúdzal spiacich duchov všade tam, kam ho jeho poslanie priviedlo.
Bol ochotný položiť za Pravdu aj svoj život, a tak sa aj stalo.
Pozemské ľudstvo sa dnes nachádza tesne pred vrcholom Prvej veľkej očisty a je v ňom množstvo klamárov, vrahov a zradcov.
A čo ja?
Keby som si spomenul, čo všetko som kedykoľvek v minulosti vykonal, keby na mňa padla ťažoba mojich dávnych alebo nedávnych previnení, klamstiev, zabití, ubití a zrád, ku ktorej skupine ľudí by som sa potom pridal?
K nešťastníkom, ktorí strácajú drahocenný čas, vysilení bedákajú na kolenách, reptajúc na svoj osud v predstieranej pokore žobrú ostatných o pomoc, bičujú sa vlastnými previneniami, ale vstať z vlastného bahna a pohnúť sa ďalej je im zaťažko?
A či k samovrahom ako Judáš Iškariotský?
Alebo by som prosil o šancu napraviť minulosť a prihlásil by som sa k Petrovi a Pavlovi, ktorí napriek previneniam voči Bohu dokázali do konca života pevne kráčať cestou Pravdy, lebo si uvedomili, že to je jediná cesta do večnej Ríše radosti.
Netvárme sa teda, že za nami idú len dobré skutky, o mnohých z nich nemusíme mať ani poňatia, preto stúpajme smelo a neohrozene vpred v ústrety Svetlu z nebies, prípadné utrpenie prijímajme v pravej pokore ako dôsledok našich minulých rozhodnutí, odstraňujme s úsmevom jednu prekážku za druhou, potom nám jedného dňa tam hore svitne ráno, kedy so slzami v očiach budeme v radosti ďakovať Bohu, že všetky chmáry a temnoty sú definitívne preč.