Hookov zákon

Je všeobecne známe, že dianie v tzv. makrokozme, mikrokozme ako aj poučky v technických vedách, vo fyzike i duchovne vychádzajú z jedných a tých istých zákonov.

Všetko, čo vo Stvorení existuje, zachvieva sa a podlieha prazákonom stvorenia. Je veľa neodškriepiteľných dôkazov, že kto zanedbáva prírodné (vesmírne, Božie) zákony, musí utrpieť ujmu. Do akej miery neblahé dôsledky postihnú človeka, závisí od toho, ako ďaleko sa on odklonil v živote od večných zákonov, ktoré okrem neho plnia vo Stvorení všetci.

Je preukázateľné, že vedecko-technický pokrok pozemského ľudstva mal ísť naprosto v jednej línii s pokrokom duchovným. Duchovno sa ale zanedbalo a výsledok sa na Zemi dnes viditeľne dostavuje.

Všade, kde sa len pozrieme, je nepokoj, či už v rodinách, v spoločnostiach, v štátoch alebo aj na celých kontinentoch.

 

V nasledujúcich riadkoch je čitateľovi predložená úvaha, ktorá sa pokúsi takisto dokázať, že celým stvorením a bytím človeka prechádzajú nitky jednotných večných zákonov.

V dnešnej dobe ľudia akoby žili medzi dvomi mantinelmi, ale, žiaľ, len málokedy na svojej púti kráčajú tou „zlatou strednou cestou“.

Poväčšine žijú buď len materiálnym životom, alebo mnohí „pri druhom mantineli“ – v meditáciách bez reálneho prežívania skutočnosti.

V prvopočiatkoch pozemského ľudstva to bolo inak. Vtedy človek žil v úplnej rovnováhe s prírodou, dá sa povedať, že jeho rozumové myslenie bolo podriadené jeho vyciťovaniu, čiže rozum vykonával to, čo duch človeka rozkázal. Všetko žilo v harmónii.

Ak teda nebudeme do úvahy brať výnimky v niektorých dnešných východných duchovných smeroch, kde časté a dlhé rozjímanie a meditácie sú akoby odtrhnuté od reality bežného života ľudí, musíme konštatovať, že vedecko-technický pokrok napredoval vo svojom vývoji od určitého času dejín ľudstva vo všeobecnosti oveľa rýchlejšie, než rozvoj duševný.

Nastala nerovnováha – váhy sa vychýlili na jednu stranu. Všetko rozumové a materiálne sa stalo pre človeka dôležitejšie než jeho vnútro, tzv. duchovno, a tým sa aj v medziľudských vzťahoch objavili veľké deformácie, ktoré vyústili do nekonečných vzájomných konfliktov.

Duchovno v človeku a rozumové myslenie sa takto začali navzájom od seba vzďaľovať.

 

Schematicky by sme mohli toto vzájomné vzďaľovanie sa prirovnať k pokusu na okrúhlej oceľovej tyči, ktorú začneme na jej koncoch v ťahacom stroji naťahovať.

Pretože často hovoríme o pevnej „železnej“ vôli, o nemeniteľných „železných“ zákonoch, vybrali sme si pre skúšku oceľ.

Diagram, ktorý si popíšeme, sa nazýva pracovný diagram ocele a krivka, ktorú dostaneme meraním pri pokuse, sa nazýva deformačná čiara.

Deformačná čiara znázorňuje závislosť napätia na deformácii. Ak nanesieme na zvislú os napätie (σ) a na vodorovnú os pomerné predĺženie (ε), dostaneme ťahový diagram ocele.

Preberme si jeho jednotlivé body:

Oceľovú tyč začneme na skúšobnom stroji naťahovať.

Obrazne povedané, ľudia začali viac používať rozum než vlastné vnútorné vyciťovanie, čím sa od seba cit a rozum začali vzájomne vzďaľovať.

Až po istý bod namáhania, vyznačený na diagrame bodom A, je čiara diagramu v podstate priama. Predĺženia skúšobnej tyče rastú úmerne s rastom napätia.

Najvyššia hodnota napätia (bod A), po ktoré deformácia rastie priamo úmerne s napätím, sa nazýva medza úmernosti.

 

Pomer napätia a jemu prislúchajúceho pomerného predĺženia je stály:

 

σ / ε = E , kde E je modul pružnosti v ťahu.

 

Tento vzorec sa nazýva Hookov zákon podľa svojho objaviteľa, ktorý ho formuloval v r. 1660.

Pri malom napätí sa tyč predĺži tak, že sa po odľahčení svojou vlastnou pružnosťou skráti na pôvodnú dĺžku. Medza pružnosti (σ_E) je najvyššia hodnota napätia, pri ktorom sa materiál správa ešte ako teoreticky dokonale pružný.

Do určitého času sa zlo napáchané nerovnováhou v živote človeka a deformácie z toho vyplývajúce dajú ešte napraviť.

Ak prekročíme túto medzu, objaví sa predĺženie trvalé, t.j. tyč sa po odľahčení neskráti na pôvodnú dĺžku, ale zostane určité trvalé predĺženie (plastické).

Pri oceliach je veľkosť medze pružnosti veľmi blízka medzi úmernosti, a preto sa v praxi vzájomne stotožňujú.

Takže po medzu pružnosti sú aj deformácie skúšaného materiálu pružné, čiže inými slovami aj vratné.

Aj v bytí človeka existuje hranica, po ktorú môže on kráčať falošnou cestou s tým, že sa dá všetko ešte napraviť. Na tejto ceste začne byť najprv varovaný rôznou formou utrpenia, chorobami apod. tak, aby sa vrátil na správnu cestu, aby nerovnováhu vo svojej činnosti vyrovnal opäť harmonickým životom.

S ďalším rastom napätia sa čiara diagramu odchyľuje od priamky a obracia sa plynule k bodu B. Na grafe začína úsek, na ktorom predĺženie (deformácia) začína náhle rásť bez väčšieho alebo aj žiadneho zväčšovania napätia. Tento jav sa nazýva prieťažnosťou materiálu a táto medza je medza prieťažnosti, alebo známejšie medza klzu, čiže obrazne akoby sa začal materiál vo svojom vnútri kĺzať.

Počiatok prieťažnosti (klzu) materiálu možno pozorovať priamo na skúšobnej tyči.

Leštený povrch tyče stráca pri dosiahnutí medze klzu svoj lesk (stráca nenávratne svoju kvalitu) a stáva sa postupne matným.

Na povrchu sa objavujú čiary sklonené k osi v uhle 45° (čiže v tvare písmena „x“).. Vznik týchto čiar súvisí so štrukturálnymi zmenami – klzmi, posuvmi – kryštálov materiálu.

Medzu klzu označujeme σ_T. Bod B sa nazýva kritickým bodom. Na krivke dostávame niekedy namiesto vodorovného úseku dokonca úsek sklonený nadol.

Obrazne – každý človek, žijúci v rozpore s večnými zákonmi, stráca akoby svoj pôvodný lesk, zo svetlého ducha sa stáva duch viac a viac matný, zatemnený, až temný. Zákonite sa raz dostane k určitej kritickej hranici, kedy dostáva posledné, najväčšie a najsilnejšie varovania. Ak však v tomto nerovnovážnom stave pokračuje aj naďalej, začne sa kĺzať po naklonenej rovine – nadol do priepasti.

Je známe, že ľudia, ktorí vedome svojím životom odvrhli všetko dobro, naopak spôsobujú všade len zlo, slúžia vlastne temnotám, čím sa im na čelo postupne „vypaľuje“ znak v tvare písmena „x“, čo súvisí s ich vnútornými nenávratnými zmenami, ktoré prinášajú potom dôsledok – posuv, sklz a pád do hlbín.

Písmeno „x“ na čele je znakom, že taký človek sa od Svetla odrezal sám a niet už možnosti na návrat. V tomto prípade ide o dej nevratný.

Hoci v Biblii je napísané, že „prví budú poslední a poslední budú prví“, neznamená to, že každý, kto sa voči Stvoriteľovi a Jeho zákonom prieči, musí byť zachránený. Predsa všade vo Stvorení platia jasné a nekompromisné pravidlá a existujú určité medze, v ktorých sa môžu všetky tvory pohybovať. Kto chce žiť mimo týchto pravidiel, nikto mu nebráni, ale dôsledky bude znášať on sám.

 

Za medzou klzu čiara diagramu stúpa a postupne sa zaobľuje.

Bod C prislúcha najväčšej hodnote napätia, pri ktorom sa začína tvoriť miestne zúženie tyče, tzv. kŕčok. Tento bod označujeme ako medza pevnosti (σ_P).

Akonáhle sa kŕčok objaví, prebieha predlžovanie tyče hlavne v samotnom kŕčku a ostatná časť tyče sa temer nepredlžuje.

Navonok sa zdá, že človek ako celok je v poriadku, ibaže jeho vnútro, ktoré podlieha zvýšenému napätiu, akoby išlo roztrhnúť.

Pretože sa prierezová plocha v kŕčku stále zmenšuje, pokračujú deformácie i pri zmenšujúcom sa napätí. Pri hraničnom napätí (hranica temných úrovní) prislúchajúceho bodu D sa tyč pretrhne.

Sklon naklonenej roviny, na ktorej sa temná duša kĺže nadol, sa stále zväčšuje, až sa kĺzanie pozvoľna mení na voľný pád.

Definitívne a konečné odtrhnutie ľudskej duše od svetlých výšin znamená nemožnosť dostať pomoc zo Svetla v nastávajúcom utrpení.

V okamihu pretrhnutia je však napätie najväčšie, pretože plocha kŕčka dosiahne v tomto okamihu svojho minima.

V nastávajúcom rozklade za zvýšeného napätia, utrpenia a nekonečných múk sa stráca duchovná podstata človeka a ostane len maličká iskierka duchovného zárodku bez akéhokoľvek ďalšieho sebauvedomovania si.

To je to peklo, večné zatratenie – vymazanie z Knihy života.

 

Ak by sme predchádzajúce poznatky zhrnuli, logicky musíme prísť k názoru, že prírodné zákony, ktoré sa prejavujú v rôznych oblastiach, môžeme úplne bez problémov aplikovať aj na vnútorný duchovný život človeka.

To sú ale jasné dôkazy, že večné zákony stvorenia platia v každej jeho úrovni, vonkajšie rozdiely sa prejavujú iba v dôsledku iného prostredia (v inom frekvenčnom pásme), v ktorom sa tieto dokonalé prazákony uplatňujú.

Platia jednotne v chémii, v medicíne, vo fyzike, v pohybe planét alebo galaxií, v pohybe atómov, elektrónov, v osudoch jednotlivcov ako aj celých národov atď.

Vidíme, že po medzu pružnosti, čiže v oblasti, kde platí Hookov zákon, je všetko navonok napriek zvyšujúcemu sa vnútornému napätiu ešte stále v rovnováhe a výška tohto napätia nespôsobuje plastické – trvalé deformácie. Prípadné menšie deformácie sú ešte stále pružné – vratné. Môžeme povedať, že v tomto prípade sa všetko ešte pohybuje v hraniciach požadovanej frekvencie, takže zvyšujúcemu tlaku Svetla je úmerný vzostup duchovného poznania ľudstva. Všetko je zatiaľ v harmónii.

Ak však nastane v duchovnom vývoji disharmónia, dostáva sa ľudstvo vlastne k medzi klzu alebo až za ňu, kedy sa začína mnohé deformovať tak, že už sa niektoré veci ani nedajú napraviť, ale budú sa musieť vybudovať nanovo.

V Biblii je jasne naznačené, že všetko musí byť nové.

 

Zjavenie Jána, 21.kapitola: 5A ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Hľa, činím všetko nové.

 

Ak má byť všetko nové, všetko staré je zlé.

Tak sa pozemské ľudstvo dostáva až za medzu klzu (prieťažnosti), kedy sú už deformácie a disharmónia také veľké, že niet cesty naspäť a ľudstvo sa blíži k medzi pevnosti – všetko staré sa musí zrútiť (skĺznuť a zaniknúť v nenávratne), harmonické nové sa od neharmonického starého odtrhne, aby mohlo bez neho stúpať nahor ku Svetlu.

Podobne aj Zem bude nová a čistá. Aby sa tak však mohlo stať, musí sa Zem nasilu a vplyvom zvyšujúceho sa vyžarovania a tlaku Svetla doslova odtrhnúť od temných úrovní a ich nežiaducich vplyvov.

 

Pozemskí ľudia sa obrazne podobajú na tenkostenné nádoby.

Keď na tenkostennú nádobu začneme zvonka pôsobiť relatívne vyšším tlakom, raz príde moment, kedy sa stena tejto nádoby naruší a preborí – ako napr. v ponorke na dne oceánu.

Ak by ale zvnútra bola výška tlaku taká istá, alebo aspoň porovnateľná, stena by sa určite nenarušila – tenkostenná nádoba by určite vydržala.

Toto narušenie zvonku sa na človeku prejavuje najmä chorobami. V dnešnej dobe sa až enormne zvyšujú ochorenia mozgu.

Väčšina ľudí si myslí, že ochorenia mozgu sú dôsledkami len stresov v ľudskej spoločnosti. Na príčiny niektorých mozgových ochorení ani vedci a svetoví odborníci dodnes nenašli vyčerpávajúce odpovede a už vôbec nie východiská ich vyliečenia.

Prečo sa ľudia nezamýšľajú aj nad tým, že ochorenia mozgu sú dôsledkami nerovnovážneho stavu vnútra človeka, kedy sa materiálne vzďaľuje od duchovna? Pod zvyšujúcim sa tlakom Svetla sa človek jedného dňa dostane na rázcestie – buď-alebo; Svetlo alebo tma. Musí sa rozhodnúť, lebo ďalšie rázcestie už nebude.

Tí, ktorí primerane vysokému vyžarovaniu a tlaku Svetla zvonka neprežiaria v nastávajúcich svetových udalostiach svoje telá zvnútra – z ducha, vlastne takto nepriamo zničia svoje hrubohmotné schránky, nádoby, obaly – zničia svoje pozemské telá.

Kto nechce svojimi skutkami či už na Zemi alebo v záhrobí dokázať svojmu Stvoriteľovi, že iba plnenie Jeho večných zákonov je pre ďalšiu existenciu človeka to najdôležitejšie, nemôže vydržať vyžarovanie zo svetlých výšin, a tým bude aicky od Svetla odvrhnutý do temnôt, ktoré si takto dobrovoľne vybral sám.

 

Človek, túžiaci po Svetle, by mal svojím životom prejsť duchovnou premenou, ktorá je nutná a nevyhnutná na jeho prežitie pri nastávajúcom odtrhnutí Zeme od temna do vyšších svetlých úrovní naplnených harmóniou, spravodlivosťou a láskou.

Ako?

Kto hľadá, ten nájde.