Špirála osudu

   Ak navinieme na ceruzku tenký drôt (jedno oko tesne vedľa druhého) a takto navinutý ho potom z nej opatrne vysunieme, bude mať tvar jednoduchej špirály (viď obr.1).

Dostávame vlastne malú pružinu, ktorá má svoj konštantný priemer a stúpanie. Môžeme ju až po určitú medznú hranicu naťahovať bez akýchkoľvek ďalších dôsledkov.

Predpokladajme, že na vrchnom konci sa nachádza bod „A“, ktorý je pevne ukotvený, čiže zostáva stále na rovnakom mieste. Naopak, bod „X“, ktorý je naspodku pružiny, vplyvom zväčšujúcej sa tiaže klesá neustále nadol, a to čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.

Ak by sme tento pohyb aplikovali na globálne dianie na Zemi, alebo v tomto vesmíre, a to z hľadiska duchovného, môžeme konštatovať, že bod „A“ tvorí hraničný bod, kde sa nachádza vlastne vstup do nebeských úrovní – je to brána do Raja. Kto chce vojsť do Kráľovstva nebeského, nesmie zostať stáť niekde na pol ceste ešte pod bodom „A“. Musí sa snažiť dôjsť k tejto bráne, lebo jedného dňa sa zavrie a oneskorenci, ktorí zostanú vonku, „nebudú pozvaní na hostinu Pánovu“.

Bod „X“ tvorí zase najspodnejšiu úroveň, kde dochádza po dlhodobom utrpení k rozkladu duchovnej podstaty človeka, až je jeho duch vymazaný z Knihy života. Kto klesne až do tejto z najtemnejších oblastí, nemá šancu sa od nej už odpútať.

Bod „A“ symbolizuje Svetlo a bod „X“ temno.

Na pružine vidieť ešte ďalšie tri body. Bod „C“ sa nachádza v strede pružiny a rozdeľuje ju na dve časti. Symbolicky je to kritický bod, ktorý oddeľuje temné a svetlé úrovne tohto hmotného vesmíru. Bod „B“ patrí do jeho svetlejších úrovní a bod „D“ do temnejších úrovní.

Je známe, že každý človek si svoj osud tvorí sám. Pri svojom putovaní sa môže v hociktorom okamihu rozhodnúť, či bude stúpať za Svetlom, alebo začne klesať do temnôt, či už z pohodlnosti alebo z niektorej inej príčiny.

Ak sa na špirálu dívame zboku, vyzerá to tak, že človek, kráčajúci po nej, stúpa alebo klesá vždy podľa toho, ktorý smer určí svojím vnútorným chcením. Horizontálna rovina na špirále neexistuje, čo symbolicky značí, že zastavenie nie je želateľné nikde vo stvorení. Existuje len: buď – alebo; temno alebo Svetlo.

Ak sa ale podívame na pohyb ľudí po špirále zvrchu alebo zospodu, zdá sa nám, že sa všetci pohybujú po tej istej kružnici, hoci v skutočnosti to tak nie je. Dá sa povedať, že symbolicky akoby sa po každej novej obrátke uzavieral jeden kruh za druhým.

Čím viac je závitov na špirále osudu toho ktorého človeka, tým viac osudových kruhov musí preputovať a prežiť, aby sa dostal buď ku Svetlu, alebo sa zošuchol do temnôt.

Všetko, čomu človek kedykoľvek v minulosti dal impulz, čiže všetko, čo zasial, musí neskôr bezpodmienečne zožať. Každý kruh, ktorý sa prostredníctvom skutkov, slov alebo myšlienok človeka niekde začal, musí sa cez tohto istého človeka aj uzavrieť. Nikomu nebude odpustený ani halier.

Všetko, čo existuje vo stvorení, je v pohybe, dokonca aj predmety, ktoré zdanlivo na prvý pohľad stoja. Aj tieto navonok nepohyblivé objekty sa skladajú z maličkých, nám veľmi dobre známych stavebných kameňov hmoty, ktorým sa hovorí atómy. Ale my predsa veľmi dobre vieme, že atómy sa ešte ďalej skladajú z jadra atómu a obalu, ktorý tvoria neustále sa pohybujúce elektróny. Nič živé nie je bez pohybu.

Ak je teda pohyb základnou podmienkou prežitia všetkého vo vesmíre, tak sa aj človek po svojej špirále osudu musí pohybovať. Nesmie stáť. Zastavenie znamená počiatok úpadku.

Predstavme si, že sa niekto práve nachádza v bode „C“ a my sa na neho dívame zhora. Jeho pohyb bude pre nás kruhový a nebudeme vidieť, či sa pri uzavretí jedného osudového kruhu dostal do bodu „B“ alebo bodu „D“. My budeme vidieť len to, že človek na svojej púti uzaviera jeden kruh za druhým, vždy podľa toho, koľko osudových kruhov musí ešte svojím prežívaním uzavrieť, pretože im kedysi svojím jednaním umožnil vzniknúť.

Stúpanie špirály osudu, čiže strmosť výstupu alebo klesania ovplyvňuje takisto každý človek sám, a preto by sa mal snažiť, aby počet závitov a strmosť jeho špirály osudu bol čo najvhodnejší. Každý človek musí na svojej ceste uzavrieť iný počet osudových kruhov a samozrejme, ak je jeho súčasná poloha niekde v nízkych úrovniach špirály osudu, musí stúpať rýchlejšie, prípadne so strmším stúpaním, aby stihol zavčasu dôjsť do Cieľa v porovnaní s iným pútnikom, ktorý bol doteraz ostražitý, žil podľa Božích zákonov a nachádza sa teraz niekde v hornej časti špirály.

Všetko závisí od vnútorného stavu človeka a od sily jeho túžby, ako aj od jeho schopností správne využiť základnú Silu prichádzajúcu zo Svetla v prospech svoj ako aj v prospech svojich blížnych. Svoje schopnosti ale nesmie v samoľúbosti alebo domýšľavosti preceniť, lebo ho v tomto prípade takisto čaká nevyhnutný pád.

Akákoľvek nerovnováha v putovaní stvorením sa skôr či neskôr každému pútnikovi vypomstí.

Tlak Svetla a blížiace sa rozuzlenie Posledného súdu spôsobuje neustále vzďaľovanie bodu „X“ od bodu „A“ (viď obr.2), čím sa špirála klesajúcim temnom naťahuje a stúpanie na nej sa neodvratne zväčšuje.

Obrazne povedané, temno v dnešnej dobe klesá do hlbín rýchlejšie a strháva so sebou všetko, čo sa mu priblíži. So zväčšujúcou sa strmosťou špirály majú pútnici stále väčšie a väčšie problémy s tým, aby sa na nej vôbec udržali.

Je preto nevyhnutné, aby sa všetci hľadajúci čo najskôr dostali do cieľa – do bodu „A“, lebo času na pokojnejší výstup je stále menej a menej.

V zobrazenom procese naťahovania špirály osudu nastávajú dve fázy:

Prvá fáza nastáva, keď sa pružina natiahne skoro na zvislú priamku a väčšina oneskorencov, čo sú na nej, padajú dolu. Len máloktorí sa totiž chytili záchranného lana, ktoré visí vedľa nich už veky – málokto chce žiť podľa Slova Božieho. Podobne aj ďalší, ktorí sa na špirále tvrdohlavo držia len toho, čo vymysleli ľudia (slovo od ľudí je im bližšie než Slovo Pánovo), začnú padať dolu, navyše keď všetko, čo bolo na špirále nad nimi, padá na nich a strháva ich takisto do hlbín.

V druhej fáze sa predlžujúca pružina v istom medznom bode (bod „C“) poruší, následne sa pretrhne, čím sa dve oddelené časti snažia okamžite dostať ku svojim krajným bodom.

Maximálne napätie pri pretrhnutí špirály povoľuje a v ďalších chvíľach v obidvoch jej oddelených častiach nastáva dočasné obdobie menšieho vonkajšieho napätia.

Tým ale aicky dochádza k definitívnemu vzájomnému odlúčeniu a nemožnosti akéhokoľvek ďalšieho prepojenia medzi bodom „X“ a bodom „A“ (viď obr. 3).

Svetlo sa konečne odpojilo od všetkého zla.

Ľudia, ktorí sa nachádzajú na časti špirály osudu patriacej k bodu „X“, už nemajú šancu dostať sa k bodu „A“, a naopak, tí, ktorí sú bližšie k bodu „A“, sa konečne môžu radovať, lebo žiadne temno z pekelných hlbín ich už ovplyvňovať viac nebude.

Pokiaľ pútnici nachádzajúci sa v hornej časti špirály osudu postupne vstupujú do Raja, ľudské duše v dolnej časti špirály pomaly v nekonečnom utrpení klesajú do väčších a temnejších hlbín, kde ich čaká nevyhnutný rozklad.

Tento osud večného zatratenia si totiž vybrali sami, a inej cesty už pre nich niet. Hoci nakoniec všetci spoznajú všetky svoje omyly, bude pre nich už neskoro.

  

Ľudskí duchovia, ktorí vyprali svoje rúcha do biela a zbavili sa všetkého, čo by im mohlo brániť na ceste za spásou, vchádzajú „do večného života“, a dokazujú tým, že iba život v súlade s Vôľou Božou vedie ku Svetlu.

  

Zjavenie Jána (21.kapitola/14,15):

„Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta. Vonku zostanú psi, traviči, nemravníci, vrahovia, modloslužobníci a každý, kto miluje lož a dopúšťa sa jej.“