Bola raz jedna duchovná iskrička, ktorá si neuvedomovala všetko to, čo sa okolo nej deje. Avšak túžba po neznámom svete, ktorý sa rozprestieral pod ňou, začala v nej rásť zo dňa na deň.
Poprosila a bolo jej umožnené ísť do sveta vyučiť sa, aby spoznala na vlastnom prežití všetky súvislosti, spojené so životom vo večnosti. Chcela sa vyškoliť, aby bola potom tiež platná a mohla pomáhať na tvorbe ďalších svetov.
Ale nato potrebovala ísť do nížin, aby si uvedomila, čo je to stvorenie, ako vyzerá celé to stvorenie a aké zákony v ňom platia.
A tak táto duchovná iskra schádzala postupne nadol, prechádzala rôznymi svetmi, kde sa však dlho nezdržovala, lebo musela doputovať až k tej najvzdialenejšej škole. Keďže Zem bola najďalej od Svetla, bola tam aj najväčšia zima. Na púti k tejto planéte chlad postupne narastal a duchovná iskra prijímala na seba vždy ďalší pláštik ako odev, aby sa dobre a bezpečne cítila v tom novom, tuhšom prostredí.
Keď doputovala k najchladnejšej škole, obliekla si najhrubší kožuch a vstúpila na Zem.
Škola života začala, jeden ročník za druhým, jeden život striedal druhý, duchovná iskra si stále viac a viac uvedomovala samú seba, všetky jej prežitia boli pre ňu dôležité, začínala chápať zmysel toho všetkého naokolo. Presne tak ako žiaci v škole, kde postupujú stále do vyšších ročníkov a sú lepšie a lepšie pripravení žiť samostatne.
Jedného dňa, naposledy, opustila duchovná iskra, už ako ľudská duša, planétu Zem, ktorá bola pre ňu ako základná škola pre žiačika, zobliekla najvrchnejší kožuch, nechala naposledy pozemské telo na Zemi a pokračovala v púti stvorením do ďalších vyšších škôl, naspäť do svetlých výšin.
Stáva sa, žiaľ, aj to, že niektoré duše nestihnú splniť všetky požiadavky v školách, a tak sa duchovné iskry v nich vracajú bez vyškolenia naspäť, ako keby vôbec ani neodišli z duchovného domova, všetky ich prežitia sú vymazané z veľkej Knihy života, také ľudské duše zanikajú.
Naša ľudská duša, v ktorej radostne žiarila duchovná iskra, zvládala vo svete jednu školu života za druhou, vystupovala nahor a uvedomenie samej seba v nej stúpalo rovnomerne s odložením ďalšieho odevu, až do tej doby, kedy opustila poslednú školu a zastala pred Zlatou bránou.
Brána sa otvorila a po odložení posledného, najjemnejšieho plášťa žiarivý ľudský duch vošiel do duchovnej ríše.
Kedysi z raja vyšla do sveta túžbou hnaná duchovná iskrička a teraz sa vracia Domov ako ľudský duch, sám seba vedomý, do cieľa svojej púte – do Kráľovstva nebeského.