Maličkosti

  Ľudské telo sa skladá z mnohých molekúl rôzneho druhu. Sú to najmä voda a bielkoviny. Tieto zlúčeniny sa skladajú z jednotlivých atómov rozličných chemických prvkov. Keby len jeden druh z týchto maličkých atómov v celom tele chýbal, ani toto telo by nemohlo existovať.

Ak nositeľ Nobelovej ceny preberá medzinárodné vyznamenanie za prínos napr. v nejakom vednom odbore, každý vie, že úspešný výsledok jeho bádania bol založený na množstve jednotlivých maličkých postupných krôčikov, ktoré mohli trvať aj celé roky.

Slávny vedec alebo vynálezca, ak chcel mať úspech, nemohol vo svojej veľkej trpezlivosti obchádzať alebo považovať za nepotrebné mnohé také drobné práce, ktoré zdanlivo so stanoveným cieľom nemali nič spoločné, ale naopak boli nevyhnutné pre postavenie si určitého základu, od ktorého sa mohol potom takýto hľadajúci človek odraziť.

Tento princíp malých vecí platí vo všetkých oblastiach života.

Ak chce človek dosiahnuť svoj najvyšší cieľ, nech sa zdola, z hlbín dnešného pozemského ľudstva, nepozerá nahor do svetlých výšin bez toho, že by si všimol na vlastnej ceste prekážky, ktoré si tam nakládol on sám svojím povrchným myslením, svojimi prázdnymi slovami a skutkami.

Ak bude naďalej povýšenecky vo falošnej pokore kráčať s „hore nosom“ a s upokojujúcim pocitom, že už bol spasený, veľmi skoro si ten „horenos“ narazí o prvú väčšiu prekážku. Každý človek, ktorý je samoľúby a nekritický sám voči sebe, dostáva vo forme bolestivých tvrdých životných úderov na známosť, že aj tie maličkosti, o ktorých si predtým mylne myslel, že nie sú podstatné, musí najprv na svojej ceste zbadať, poctivo ich všetky odstrániť, lebo sa opäť šmykne a spadne.

Jedného dňa môže takéto pošmyknutie znamenať aj pád do hlbín, z ktorých nemusí byť už návratu.

Maličké zrnko piesku ak je samotné, nie je pre kráčajúceho človeka ani poznateľné. Ak si ale človek na svojej životnej púti nakládol veľké množstvo takýchto zrniečok, lebo malé veci a povinnosti vo svojej namyslenosti nepovažoval pri stanovenom vysokom cieli za dôležité, dopadne skôr či neskôr ako Jánošík a padne do pasce.

Tieto pasce nastražili dnešným ľuďom temnoty, ktorých prisluhovači na Zemi rôznym rafinovaným spôsobom oslavujú človeka ako tvora, ktorý sa môže prirovnávať aj k Bohu.

Vzbudzujú falošnú myšlienku v ľuďoch, že človek si na ceste životom vystačí aj bez svojho Stvoriteľa a Jeho večných zákonov, alebo na strane druhej meno Božie používajú vo svojich predslovoch len ako kryt, za ktorým sa skrýva namyslenosť, falošnosť a skaza.

Je správne, keď si dnešný človek stanoví vysoký cieľ, ale na ceste sa musí dívať aj pod nohy, lebo inak ho čaká nepríjemný pád.

Ten pútnik, ktorý sa nebude vo svojej samoľúbosti a predstieranej pokore zapodievať len a len vlastnými veľkými, pompéznymi a hrdinskými činmi, kto nepodceňuje žiadne maličkosti v živote, kto mieni poslúžiť iným spolupútnikom hoci aj drobnými pomocami, môže stihnúť vojsť do cieľa každého ľudského ducha – do Raja.

Nato, aby pravú cestu do Cieľa človek našiel („Ja som Cesta, Pravda a Život...“), musí zistiť, ktorá z tých mnohých ciest je správna; nato, aby človek správnu cestu spoznal, musí ju najprv zbadať; nato, aby človek Cestu, Pravdu a Život zbadal, musí svoje oči otvoriť.

Zhoďte si sami pásku nesprávnych názorov zo svojich očí a otvorte ich už konečne! Opäť budete vidieť cestu do Cieľa.