Traja pútnici

Ľudia na Zemi sa v dnešnej dobe rozdeľujú do rôznych skupín podľa toho, aké kritérium použijeme na ich delenie.

Jedným z takých kritérií je aj pohľad na zmysel života alebo svetonázorové delenie.

Tu môžeme spozorovať tri hlavné skupiny ľudí, alebo obrazne troch pútnikov.

 

Prvú skupinu ľudí tvoria tí pútnici, ktorí sa hlásia k nejakému náboženskému smeru, čiže majú prostredníctvom svojich duchovných pastierov vytvorený nejaký názor a náhľad na svet, ako aj na otázky bytia či nebytia. Vyznávajú viac duchovné hodnoty než materiálne.

Pretože majú svoj názor na svet založený často na rôznych dogmách, ktoré vyžadujú slepú vieru, veľmi ťažko mnohí z nich prijímajú zvonka niečo nové, hlavne ak to nepochádza od ich duchovných vodcov.

Viera takýchto ľudí nebýva založená na vlastnom hľadaní, ale na dôvere v slová, ktorými ich duchovní pastieri oslovujú.

Základ ich viery tvoria navonok rôzne duchovné knihy alebo spisy, pričom spoločným znakom všetkých takýchto veriacich je to, že si sami častokrát neoveria z tých kníh a spisov, či to, čo sa im podáva prostredníctvom ich duchovných pastierov, je v súlade s ich Písmom.

Ďalším ich spoločným znakom je to, že sa často odvolávajú na svoje tradície. Nie vždy sú ale ich tradície alebo história ich náboženskej obce tým čistým zrkadlom, do ktorého by sa mohli bez výčitiek pozerať. Aj dnes ešte doslova bojujú mnohí predstavitelia rôznych náboženstiev, siekt a spoločenstiev o väčší vplyv medzi ľuďmi, a tým aj o pozemskú moc.

Žiaľ, väčšina z týchto pútnikov podľahla vplyvom rôznych dogiem, ktoré dokázateľne aj z histórie slúžili len na posilnenie pozemskej moci ich duchovných pastierov. Samozrejme, aj tu, tak ako všade inde, treba povedať – česť výnimkám.

Obrazne povedané, takíto pútnici sú týmito dogmami a slepou vierou akoby zviazaní mnohými reťazami, a tým sa stávajú neslobodnými, lebo prijímajú názory iných za svoje bez akéhokoľvek samostatného skúmania a hľadania.

 

Druhú skupinu ľudí tvoria tí pútnici, ktorí svoj svetonázor založili na materialistickom základe. To, čo svojimi zmyslami alebo prístrojmi a rôznymi technickými zariadeniami možno spozorovať alebo odmerať, to jedine sa dá podľa nich považovať za reálne a vierohodné. Všetko ostatné a nepozorovateľné je možné spochybňovať. A tak sa aj deje.

Čo sa týka duchovných otázok, tie vôbec nepovažujú za dôležité.

Naopak, každého poctivého človeka, ktorý sa v ich blízkosti začne zaujímať okrem všetkého materiálneho aj o duchovné deje v súvislosti s naším životom, považujú títo tzv. realisti za „uleteného“ – za takého, ktorý sa len niekde vznáša, apod.

V lepšom prípade niektorí otvorení materialisti neodmietajú ten fakt, že mnohé veci, úkazy, alebo vonkajšie prejavy ani prístrojmi nemožno odmerať, a predsa existujú.

Na základe niektorých výsledkov matematických a fyzikálnych výpočtov, rovníc a rôznych následných vedeckých dôkazov môžu teda aj títo materialisti uveriť, že existuje aj viacrozmerný vesmír, v ktorom takisto je možný život, ale jedine na vyššej energetickej a frekvenčnej úrovni. Aj títo pútnici už dávno spozorovali, že nemožno sa vo všetkom spoliehať len na vlastné zmysly a prístroje.

Svojimi meraniami a pozorovaniami zistili, že pozemským svetom hýbu zákony, ktoré majú spoločný základ; zákony, ktoré sú zdanlivo a navonok rôzne len tým, že pôsobia v rôznych druhoch hmoty, čiže v rôznych energetických a frekvenčných pásmach a úrovniach, ale sú v skutočnosti jednotné, čo sa týka ich pôvodu a účinku.

Každý, kto je aspoň trošku reálny realista a hľadá zmysel života, uzná, že existuje niekde zdroj energie, ktorý vysiela pravidelne silu do celého časopriestoru, v ktorom teraz žijeme. Existuje teda prasila, ktorá ovláda celé bytie.

Väčšina materialistov sa považuje za slobodných ľudí bez vplyvu akýchkoľvek nedokázateľných dogiem alebo teórií a sú nato aj hrdí.

Ostatným ľuďom, ktorých považujú za „uletených“, doslova hovoria, že by sa mali radšej držať niekde pri zemi a nie sa len tak vznášať vo vzduchoprázdne.

 

Existuje aj tretia skupina pútnikov. Títo buď predtým patrili k náboženským dogmatikom, alebo k tvrdým materialistom, alebo aj k jednoduchým ľuďom, žijúcich prirodzene a nerušivo v súlade s prírodou. Títo poslední sú viac hodní nazývať sa pravými ľuďmi, než všetci ostatní.

Mnohí otvorení ľudia, či už duchovne alebo materiálne založení, postupne pri hľadaní zmyslu života našli niektoré zákonitosti, ktoré jednotne platia vo vesmíre, v prírode, v ľudskej spoločnosti, v rodine, v medziľudských vzťahoch ... prosto všade!

Ak sa hľadajúci začne obzerať okolo seba a začne dôkladne skúmať a pozorovať svoje okolie, príde jednoznačne nato, že v jednoduchosti je pravda a všetko, čo nie je v rovnováhe, sa jedného dňa musí zosypať. Ďalej príde nato, že každý musí sám kráčať svojou cestou a všetci okoloidúci mu môžu v prípade nutnosti len pomôcť a ukázať správny smer cesty, ale nikto nikoho nemôže doniesť do cieľa jeho bytia.

Títo ľudia zistili, že nemôžu vyznávať duchovné hodnoty bez reálneho pohľadu na pozemskú skutočnosť, a naopak, nemôžu sa spoliehať na obmedzený názor, že existuje len to, čo sa dá odmerať alebo vidieť. Svojím hľadaním Pravdy a vlastným prežívaním na Zemi si len potvrdili, že aj tu musí byť duchovno v človeku v rovnováhe s jeho vonkajším pozemským životom.

Žiadny mantinelizmus nie je zdravý!

Vonkajší telesný a myšlienkový život riadi mozog so svojím rozumom a vnútorný život riadi ľudský cit, prichádzajúci odniekiaľ zvnútra. Natíska sa tu teda otázka: čo teda má pri požadovanej rovnováhe rozhodovať o tom, ktorým smerom pôjde človek v budúcnosti – rozum alebo cit?

Vplyvom mnohých nelogičností prostredníctvom pokrivených a dogmatických výkladov skutočnej Pravdy v rôznych náboženských smeroch na celom svete, vplyvom rýchlejšieho technického pokroku než pokrok duchovný, dospelo pozemské ľudstvo do takého stavu, kedy rozum ako prejav hrubohmotného mozgu zavládol na Zemi nad citom človeka.

Avšak v mnohých kritických životných situáciách, a tu je úplne jedno, či je to človek duchovne alebo materialisticky založený, keď musí okamžite zareagovať, spoľahne sa na svoju intuíciu, na svoje vnútro, na svoj cit, ktorý nemá s rozumovým zmýšľaním nič spoločné, a samozrejme, spraví dobre. To vie každý. V tejto kritickej chvíli po takomto bleskovom bezmyšlienkovom a intuitívnom rozhodnutí začne človek rozumom vykonávať len to, čo mu tesne predtým kázalo jeho vnútro - cit.

Cit rozhodol, rozum začal vykonávať. Cit sa stal na okamih pánom, rozum sluhom.

Kam a do akého stavu sa planéta Zem dostala v dnešnej dobe tým, že proti logike ľudský rozum rozkazuje už tak dlho a jeho cit je potlačený, aj slepý musí vidieť!

Nakoniec sa aj tak ukáže, že tí ľudia, ktorí kráčajú na svojej púti v súlade so zákonom rovnováhy medzi ich duchovným a hmotným životom na Zemi, sú najopravdivejšími realistami.

 

Ak teda uznáme, že existuje ľudská podstata človeka – to tzv. duchovno v jeho vnútri, čiže ľudská duša ako niečo, čo je v každom z nás, tak toto jadro človeka je potrebné obrazne oddeliť od ľudského tela, ktoré si možno predstaviť len ako jeho odev.

Ak si ľudia na Zemi svoj odev menia v závislosti od vonkajšieho prostredia a počasia, prečo by to malo byť inak aj s odevmi ľudského ducha?

To znamená, že ľudská duša ak prechádza rôznymi úrovňami vesmíru, čiže rôznymi frekvenčnými pásmami stvorenia, mení aj svoj zovňajšok, mení svoj odev. Táto duša je ochraňovaná voči nežiaducim vplyvom alebo zvýšenej intenzite vyžarovania zvonka vždy takým odevom, ktorý je dokonale prispôsobený vonkajšiemu prostrediu – obal je s týmto prostredím rovnorodý.

Aj na Zemi môžeme pozorovať, že čím je frekvencia prostredia vyššia, tým je jeho teplo väčšie, čiže stačí mať na sebe ľahší odev. Naopak, ak je nejaké teleso na Zemi chladnejšie, je aj hutnejšie a klesá nadol. Teplo a ľahkosť stúpa nahor, aby chlad a hutnosť klesala nadol.

Každá vyššia úroveň vo stvorení má vyššiu frekvenciu a tým aj väčšie teplo. Preto každá putujúca ľudská duša na ceste za Svetlom odkladá jeden odev za druhým, až kým nezostane doslova nahá, čiže zostane len to, čo bolo aj na Zemi vlastnou podstatou človeka – ľudský duch.

Len ľudský duch zbavený všetkých hmotných obalov môže vstúpiť do cieľa svojej púte – do Kráľovstva Božieho – do Raja!

 

Ale vráťme s k našim trom pútnikom a predstavme si obraz:

 

Planéta Zem v dnešnej dobe sa podobá na oblasť, kde sa periodicky a s postupujúcim časom čoraz častejšie objavujú búrky sprevádzané nielen silnými dažďami, ale aj v silnejúcich vetroch rozvíreným prachom, takže niekedy skoro nič nevidno. Tieto búrky končia často záplavami rôznej intenzity, pričom jedno jasne vidieť – povodne a následky z nich sú čoraz hroznejšie a varujúcejšie.

Prvý pútnik, ktorý je vo svojom živote akoby zviazaný rôznymi dogmami, ktoré vytvorili iní na jeho ovládanie, drží sa kŕčovito svojej slepej viery zo samoľúbosti a hlavne zo strachu, že Pravda prichádzajúca zo Svetla by mu stavbu na piesku, ktorú tak dlho budoval, v okamihu mohla zboriť. Čo mu potom zostane? Bude mať síl vstať? Nie je lepšie počkať, čo sa bude diať?

Obrazne to vypadá tak, že tento pútnik si dobrovoľne nechal na seba prikovať reťaz, ktorá ho drží pri zemi, lebo mnohým jeho pastierom, ktorým verí viac než varovaniam zo Svetla, nešlo o jeho povznesenie do výšin, ale len o svoju pozemskú moc.

Táto reťaz mu spôsobuje hrozný podvedomý strach pred udalosťami, ktoré sa majú tak či tak odohrať na Zemi a tiež pred známymi proroctvami, ktoré hovoria o konci tohto pokriveného sveta. Vo svojej dobrovoľnej obmedzenosti a umelo vyvolanom strachu nechce tento pútnik stále vidieť, že keby reťaz odhodil a postavil by sa na vlastné nohy, zbadal by, z ktorého smeru svieti Svetlo.

Takto prikovaný svojimi skostnatelými názormi k zemi, nevidí v rozvírenom prachu ani to, že sa na neho valí veľká voda, ktorá ho onedlho nečakane zmetie a on sa utopí.

Druhý pútnik sa slobodne pohybuje po Zemi a je nato veľmi hrdý, že je stále „realista“. Moment, pohybuje sa? Nie. Plazí sa!

On chce ostať tesne pri zemi a nechce o vyšších úrovniach a svetoch nič vedieť. Je spokojný s tým, že sa nemusí podľa svojho názoru vznášať kdesi vo vzduchoprázdne, takže ho nečaká žiadny pád. Netúži po duchovných výšinách.

Neuvedomuje si v tom rozvírenom prachu, ktorý je najhustejší práve pri zemi, plaziac sa vo svojej namyslenosti na svoj dobrovoľne obmedzený rozhľad, že aj na neho sa v neustále silnejúcej búrke valí veľká voda, ktorá ho onedlho nečakane zaplaví, a keď sa zavčasu neoslobodí od svojho okliešteného svetonázoru, utopí sa a zahynie.

Nakoniec je tu ešte tretí pútnik, ktorý sa ničím doteraz nevystatoval, ale v skromnosti snažiac udržať rovnováhu, spolieha sa vždy len na to, čo všade bez výnimky platilo a platí, a to bez ohľadu nato, či niekto chce alebo nechce, či niekto verí, alebo neverí: spolieha sa na dokonalé pôsobenie večných kozmických, prírodných, Božích zákonov a snaží sa podľa nich žiť.

Tento pútnik sa snaží v búrke stáť tak, aby nespadol. Pokiaľ pevne stojí na nohách, v jeho výške rozvírený prach nie je až taký hustý ako dole pri zemi, takže skôr zbadá účinky prichádzajúcej veľkej vody, čiže bude na náraz lepšie pripravený, hoci sám nevie, kedy k nemu dorazí. 

Bude vidieť, kam má urýchlene uskočiť, aby ho blížiaci sa prírodný živel nezmietol a nepochoval. Bude vedieť, kde je jeho záchrana a naopak tí, ktorí sa budú zúčastňovať na záchrannej akcii, budú jeho a jemu podobných pevne stojacich na zemi takisto vidieť.

Tým má šancu nastávajúcu Očistu Zeme prežiť.

Zatiaľ stále ukazuje v malých pauzách prírodnej smršti ostatným ľuďom, ktorí sú ešte stále pri zemi, že len ten prežije búrku posledného súdu, ktorý bude pevne stáť a bude sa opierať nielen o ľudské výmysly, ale hlavne o Božiu Pravdu, ktorá prišla už nie raz na Zem zhora zo Svetla. Len ten nájde cestu z tohto ohavného bludiska.

Zachránení budú len tí, ktorí pre svoju záchranu a záchranu svojich blížnych už predtým aj niečo sami urobili! Ten, kto bude len čakať, dočká sa. Bude odplavený tam, kam si zaslúži.

 

Nakoniec vidieť len úbohý a hrozný obraz v okolí tých ľudí, ktorí sa dobrovoľne pripútali k zemi, alebo sa po nej s hrdosťou plazili, aby aj oni v poslednej chvíli zistili, že ani pozemský rozum a ani žiadne dogmy, vymyslené iným pozemským rozumom, ich neochránili pred očistnými udalosťami, neochránili ich pred hnevom Božím, lebo Jeho varovania nechceli počúvať, nechceli ich vidieť a ani vnímať svojím citom. Neprebudili svojho ducha!

Tým sa stali z duchovného hľadiska dobrovoľne slepí, hluchí, bez citu – čiže podľa zákonov Božích odkázaní na nevyhnutný pád do hlbín rozkladu a tým aj na vymazanie z Knihy Života.

  

Preto treba volať ku všetkým pozemským pútnikom:

 Postavte sa,

osloboďte sa od všetkého starého

a choďte za Svetlom Pravdy!