Pravidlá

  Celá ľudská história dokazuje, že človek v akejkoľvek spoločnosti, v akomkoľvek politickom zriadení musel rešpektovať určité pravidlá, ktoré niekto stanovil a nariadil ich dodržiavať.

Dialo sa to jednako preto, aby nenastal v spoločnosti chaos alebo anarchia a jednako aj preto, aby tí, ktorí vytvorili tieto pravidlá spoločného žitia, mohli bez väčších problémov udržiavať svoju pozemskú moc.

Spoločenské pravidlá ľudstvo nazvalo zákonmi.

Odjakživa platilo, že ten, kto sa platným zákonom priečil a porušoval ich, nedošiel len do rozporu s týmito zákonmi, ale bol postihovaný a neraz trestaný za ich nedodržiavanie. Tí, ktorí hrubo porušovali zákony, boli postavení mimo spoločnosť, buď uväznením, alebo v krajnom prípade odstránením zo spoločnosti, t.j. vykonaním trestu smrti (pozn.: v tomto texte sa neuvažuje o nespravodlivých rozsudkoch, ako sa nehodnotí ani spravodlivosť spoločenských zriadení alebo politických systémov).

Ľudia sa takto dobrovoľne alebo aj z donútenia postupne naučili rešpektovať nariadenia svojej vrchnosti na Zemi, čím bol nastolený vonkajší poriadok v spoločnosti.

 

Šport je jednou z najmasovejších aktivít v dnešnom ľudstve. Mnohí ho prevádzajú v rámci upevňovania svojho zdravia, iní sa športom aj živia.

Každý človek na Zemi ale vie, že ktorákoľvek športová disciplína či na amatérskej alebo profesionálnej úrovni, má svoje presné pravidlá, ktoré musí každý športovec dodržiavať.

Nikto nejde hrať napr. futbal bez toho, že by nevedel, že má dať gól, alebo že sú na ihrisku dve súperiace družstvá a že sa rukou futbal nehrá, atď. Každý vie, čo má robiť, aby dosiahol úspech. Ani bežec nebude predsa bežať opačným smerom do cieľa, alebo cez stred ihriska, apod.

Športujúci človek si stanovuje pritom určitý cieľ. Niekto chce zlepšiť svoj zdravotný stav, ďalší chce postúpiť do vyššej súťaže, na majstrovstvá sveta, niekto chce vyhrať olympiádu, iný chce viac zarábať, atď. Stanovuje si takto objektívny cieľ, ktorý je v jeho možnostiach a schopnostiach.

Každý športovec vie, že keď sa nebude od začiatku súťaže snažiť podávať čo najlepšie výkony, nemusí mu jeho zvýšená námaha na konci už postačovať. Aj v športe sú určité hranice, kde sa už zameškané nedá dohnať. Bežec nemôže začať bežať až vtedy, keď už ostatní jeho súperi sú už pred cieľovou rovinkou. Ani hráči futbalu nemusia zvrátiť výsledok za posledných 10 minút, ak 80 minút nato kašľali. Všetko v športe má tiež svoje časové ohraničenie.

Hociktorý športovec, keď poruší pravidlá športovej hry, je za určitých okolností buď diskvalifikovaný, alebo je v niektorých športoch vylúčený z hry, alebo sa pri veľkom telesnom prepínaní zraní, čím svoj stanovený cieľ v danej dobe nemusí dosiahnuť.

Ďalšej hry alebo športového podujatia sa takto môže zúčastniť až v nasledujúcom kole či najbližšom možnom termíne, ale aj to len vtedy, ak mu nebol vymeraný dlhodobejší zákaz vykonávania športu v prípade, že hrubo porušil pravidlá, s ktorými bol vopred oboznámený, alebo ak nedošlo k takému poškodeniu jeho zdravia, ktoré mu bráni v akýchkoľvek ďalších športových aktivitách.

Jednoznačne tu vyplýva, že kto ide v športe proti jeho pravidlám a proti pravidlám fair-play, je zo športu vylúčený.

 

Všetci sme chodili do školy. Všetci sme museli prísť načas, museli sme sedieť v triedach a dávať pozor na učiteľov, museli sme sa pripravovať na ďalšie hodiny, aj keď nás to často nebavilo, atď.

Odmenou zato bolo vysvedčenie a postup do ďalšieho ročníka.

Ten, kto zanedbával svoje školské povinnosti vo veľkej miere, dostal často nevyhovujúce vysvedčenie a nemohol mnohokrát postúpiť do vyššej triedy. Ak bol takýmto lajdákom študent na škole vyššieho stupňa, mohlo sa stať, že musel túto školu aj predčasne opustiť.

Všetci žiaci, či študenti alebo aj učitelia majú svoj cieľ pri svojom štúdiu. Najprv to býva ukončenie základnej školy, prechod na strednú, maturita, neraz je v pláne aj štúdium na vysokých školách či univerzitách alebo ďalšie zvyšovanie svojho vzdelania postgraduálnym či doktorandským štúdiom, docentúrami, profesúrami, apod.

Ak niekto v škole počas celého polroka dostáva zlé známky zato, že sa nesnažil, bude tak aj posudzovaný. Nie vždy sa podarí v škole zameškané dobehnúť. Aj tu je určitá pomyselná hranica, kde čaká lajdáka už len nežiadúci výsledok v podobe nesplnenia podmienok na ďalšie jeho napredovanie v škole.

Nikto sa nemôže stať večným študentom – na žiadnej škole. Všade sú aj časové termíny, ktoré treba dodržať.

Cieľ dosiahne len ten vzdelávajúci sa človek, ktorý vie najprv, čo ho čaká, čo má urobiť, čo nesmie robiť a samozrejme len ten, kto vynaloží adekvátnu námahu a v stanovenom čase zvládne všetky skúšky potrebné na ukončenie svojho štúdia.

 

Zo školy vchádzajú vyštudovaní ľudia do svojich zamestnaní.

A opäť sa musia učiť, zase je tu možnosť postupu v rámci služobných povinností, apod. Znovu si človek stanovuje určitý cieľ, ktorý by chcel dosiahnuť. V pracovnej zmluve a náplni sú mu predložené jeho povinnosti, ktoré musí dodržiavať, aby mohol byť v práci úspešný.

Odmenou za vykonanú prácu je jeho plat. Kto je na vyšších zodpovednejších miestach, má zvyčajne aj vyšší plat, a naopak (pozn.: tu nie je účelom hodnotiť, ktoré práce sú v dnešnej pokrivenej dobe hodnotnejšie a ktoré nie, alebo analyzovať osobné subjektívne medziľudské vzťahy na pracoviskách).

Vo všeobecnosti a za normálnych okolností ten, kto porušuje pracovnú disciplínu, je nato najprv upozornený a v krajných prípadoch je aj prepustený zo zamestnania. Tým sa vlastne sám pričinil k tomu, že svoj cieľ nemôže dosiahnuť. Môže to skúsiť v ďalšom kole – v inom zamestnaní. V dnešnej dobe plnej nezamestnaných to ale nie je vôbec také ľahké, naopak, je to stále ťažšie a ťažšie.

Samozrejme, ak bude chcieť byť človek aj v tejto oblasti úspešný, musí si vziať ponaučenie zo svojich prešľapov z minulosti a v budúcom zamestnaní pracovať tak, ako sa to od neho vyžaduje, vždy podľa vopred stanovených pravidiel.

Nikto nikoho predsa nenúti, aby pracoval tam, kde nechce, ale takisto nech nikto nebedáka, že nemá prácu, keď opustí každé zamestnanie pri prvom závane ťažkostí a väčších prekážok, alebo stále váha s tým krokom, ktorý mal už urobiť dávno, lebo aj „včera bolo už dosť neskoro“. Takto sa cieľ dosiahnuť nedá.

Len ten je úspešný v zamestnaní, kto vynaloží adekvátnu námahu na splnenie úloh, ktoré mu kladie život.

Porekadlá „Kto nepracuje, nech neje“ a „Bez práce nie sú koláče“ platia naplno aj dnes.

 

Čo sa týka stravovania alebo tiež celkovej životosprávy musia ľudia takisto dodržiavať určité pravidlá, lebo v opačnom prípade sa to zobrazí na ich zhoršenom zdravotnom stave.

Aj tu sa dajú určité pravidlá porušovať len po určitú hranicu a len po určitý čas. Potom prichádza dôsledok...

 

Dnešná doba je charakteristická obrovským nástupom elektroniky do nášho života v súkromí, v práci, v škole, v športe apod.

Všade sa stretávame s výdobytkami najnovšieho technického pokroku – televízia, audio, video, DVD, počítače, internet atď.

Žiaľ, obrovské percento populácie sa postupne stáva otrokom techniky namiesto toho, aby bola technika nástrojom pre človeka, ako dosiahnuť efektívnejšie svoj cieľ.

Na druhej strane zase človek, ktorý by chcel tieto výdobytky techniky ignorovať, pretože ich považuje za skazené a zo vzdoru či lenivosti odmieta sa naučiť aspoň základy pri ovládaní týchto moderných nových zariadení, sa vlastne sám postupne vylučuje zo spoločnosti, čím dochádza k jeho izolácii a zároveň k tomu, že aj keby chcel pomôcť niekomu vo svojom okolí, nedokáže to, lebo predtým odmietol poznať základné princípy najnovšej techniky.

Nikto predsa netvrdí, že každý musí vedieť všetko o všetkom, ale základy a princípy by mal poznať každý, a hlavne súvislosti.

Ak existujú teda moderné elektronické kanály, ktoré niekto považuje za šíriteľov zla, je predsa logické, že sa do nich dá „pustiť“ a „naočkovať“, a tým šíriť takisto aj dobro. Ale na šírenie dobra prostredníctvom takýchto moderných kanálov, je potrebné princípy tohto šírenia najprv poznať. Pri odmietaní všetkého, čo s tým súvisí, je to nemožné.

Aj tu však pracuje čas proti váhavcom. Čo je dnes moderné, zajtra už neplatí, takže čo dnes premrháš, zajtra sa ti bude už ťažšie doháňať.

Ako chce potom takýto „zadubenec“ pomôcť svojim blížnym, ktorí hľadajú pravdu, ale v tej spleti rôznych nastražených sietí sa im to nedarí? Pomôže im tým, že bude ako papagáj len vykrikovať o zvrátenosti dnešnej doby? Alebo je lepšie osloviť takýchto blúdiacich v dobrom zmysle a použiť práve tie siete, ktoré zároveň šíria aj skazu a zlo? Veď aj v Slove Božom je napísané, že v konečných udalostiach bude aj temno slúžiť Svetlu.

Takže opäť sa stretávame s tým istým princípom, že sa človek musí najprv oboznámiť s novinkami, musí sa zase len učiť a snažiť sa chápať súvislosti, aby dosiahol svoj cieľ.

Ako môže ten, kto odmieta v dnešnej spoločnosti všetko moderné, chcieť naplniť na sebe známy výrok „všetko musí byť nové“?

 

Rodinné zázemie je mimoriadne dôležité pre každého jednotlivca. Aj to, že sú mnohí sami, je vlastne svojím spôsobom rodinné zázemie, lebo niekedy je lepšie byť doma sám, ako v domácnosti, kde sa stále všetci len hádajú a navzájom si nedôverujú.

Ak sa stretnú dvaja partneri, ktorí sa navzájom dopĺňajú a v kritických chvíľach podržia jeden druhého, majú mnohonásobne väčšiu spoločnú silu na prekonávanie prekážok, ako sila každého z nich zvlášť vynásobená dvomi.

Čím to je? Súvisí to s citom, ktorý je prejavom ducha človeka. Sila ducha je obrovská, schopná zvládnuť aj zdanlivo neprekonateľné prekážky. Samozrejme len vtedy, keď sa používa na správne účely.

V domácnosti, v ktorej vládne láska, sa všetci podporujú navzájom – a stúpajú nahor.

Tam, kde vládne neustály konflikt a hádky, kde niet žiadnej dohody, dochádza k rozkolu, ktorý vyústi jedného dňa k rozchodu partnerov. Tí, ktorí nedodržiavajú pravidlá spoločného nažívania v akýchkoľvek partnerských vzťahoch, musia sa raz rozísť.

Nato, aby však dvaja mohli spolu harmonicky žiť, musia vedieť prinajmenšom vycítiť, čo majú a čo nemajú robiť, čo si môžu a čo si nesmú dovoliť.

Tak ako všade, aj v tomto prípade hrá veľkú úlohu čas. Nikto predsa z partnerov nebude tomu druhému tolerovať donekonečna napr. jeho neveru, alebo hrubosť, či nezáujem o vlastnú rodinu apod.

Guma sa nedá donekonečna len naťahovať. Raz praskne.

 

Život ako taký pripomína obrazne jedno veľké cestovanie.

Pri cestách sa dajú používať rôzne dopravné prostriedky, ako je bicykel, automobil, loď, vlak, lietadlo, atď. Človek môže ísť aj peši.

Dnešná doba je charakteristická používaním najmä automobilovej dopravy.

Ak chce teda niekto ísť napr. z Bratislavy do Žiliny a má automobil, ktorým sa tam dovezie, musí vedieť najprv, kde sa práve nachádza (v Bratislave), kam sa má dostať (do Žiliny) a aká cesta, prípadne aké mestá, či dediny má na svojej ceste do cieľa.

Ďalej, ak má cestovať autom sám, musí ho vedieť aj riadiť. Na to ale musí najprv úspešne absolvovať autoškolu, kde sa okrem riadenia naučí aj pravidlám cestnej premávky. Vodič, ktorý by ignoroval tieto pravidlá, by sa ďaleko nedostal.

Do Žiliny vedú z Bratislavy rôzne cesty, ale len jedna je tá najkratšia, len na jednej z nich to vodičovi bude pri dodržiavaní pravidiel trvať najmenej času.

Ak by sa mal človek dopraviť z Bratislavy do Žiliny do určitého krátkeho ohláseného termínu, nemôže predsa donekonečna váhať s odchodom, alebo si vybrať cestu, napr. cez Moravu.

Nedošiel by načas do cieľa.

Ak by vyšiel zavčasu, ale vôbec by nedodržiaval pravidlá cestnej premávky, poprípade by šiel v protismere, nedošiel by tiež do cieľa, lebo by v zhustenej premávke musel havarovať.

 

Vo všetkých oblastiach života akoby ľudí usmerňovali určité pravidlá, ktoré musia dodržiavať, lebo v prípade ich neplnenia dostane každý od života tvrdé upozornenie alebo rovno úder.

Ak teda existujú ne Zemi pravidlá či zákony v písomnej forme týkajúce sa nášho života, existujú aj zákony neraz nazývané ako „nepísané“?

A čo naše vnútro? Čo naše myšlienky, kde mylne niektorí tvrdia, že na ne clo neplatí? Čo naše city – láska, nenávisť, smútok alebo radosť? Tu už žiadne pravidlá neplatia?

Naše myšlienky vychádzajú z hmotného mozgu. Je už všeobecne známe, že aj myšlienky sa dajú zachytávať jemnými prístrojmi, takže musia byť tiež hmotné. A to, čo je hmotné, podlieha zákonom hmoty.

Aj naše citové prejavy sa niekde vo stvorení ukladajú a zaznamenávajú. Každý z nás má, obrazne povedané, svoju Knihu života a v nej je všetko o nás napísané, každý čin, každé slovo, každá myšlienka, každý citový záchvev. Presne a dokonale ako na špeciálnom záznamníku.

Už aj mnohé deti vedia, že životom na Zemi to nekončí, ale život pokračuje aj po pozemskej smrti. Je treba vedieť, že až vtedy sa otvárajú mnohé obzory ku skutočnému životu.

Ľudská duša po pozemskej smrti putuje rôznymi úrovňami stvorenia do svojho Cieľa. Putuje akoby rôznymi stanicami, ku ktorým sa nasmerovala svojím chcením. Ten, kto živí v sebe nečisté chcenie alebo myšlienky, kráča k temným medzistaniciam a tie ho vedú do jeho cieľovej stanice, ktorú si predtým dobrovoľne vybral – do šera temnôt – do úrovní, kde vládne zlo a skaza. To je to peklo a neraz potom aj večné zatratenie.

Naopak, tá duša, ktorej život je postavený na dobrom chcení a krásnych myšlienkach, kráča k svetlým staniciam, ktoré ju postupne vedú takisto do cieľa, ale na opačnej strane. Tento Cieľ, keďže v ňom vládne krása a láska, je veľmi dobre známy najmä pod názvom – Raj.

Dnes sa v mnohých filmoch alebo knihách súvisiacich so životom v záhrobí spomína návrat domov. Je to domov na Zemi? Ak nie, kde je ten domov? Ako ho nájsť?

Už v Biblii sa spomínajú slová Syna Božieho: „Kto hľadá, nájde.“

Kto bude hľadať cestu do Domova ľudských duší, nájde ju. Ale nato, aby ju prešiel, musí najprv poznať pravidlá (zákony), ktoré na nej platia a ktorých dodržiavaním bude môcť kráčať jednotlivými úrovňami (medzistanicami) vo stvorení až do konečnej cieľovej stanice – do Raja. To je jeho Cieľ, to je jeho pravý Domov.

Tá ľudská duša, ktorá popri dodržiavaní večných dokonalých zákonov pozná navyše aj medzistanice (úrovne stvorenia) na svojej ceste do Cieľa, kráča neohrozene do tohto svojho Domova.

Už na Zemi sa hovorí, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Ale to isté platí aj o neznalosti duchovných večných zákonov. Kto sa nesnaží ich spoznať a potom podľa nich aj žiť, skôr či neskôr v dnešnom pokrivenom svete a bludisku zakopne alebo zablúdi.

Ak sa v akejkoľvek ľudskej pozemskej činnosti objavuje jedna dôležitá veličina, ktorá často ovplyvňuje jednanie ľudí, nemala by sa ignorovať. Je to čas.

Kto si dáva všade vo všetkom načas, nestihne nič. Kto bude váhať a myslieť si, že na návrat do Cieľa je času dosť, zistí sám, že sa mýlil. Ale vtedy už bude neskoro. Presne tak, ako je to aj v pozemskom športe, v škole, v zamestnaní, v rodine atď. Nech sa človek pozorne pozrie okolo seba a uvidí tú podobnosť a jednoduchosť. Veď aj v prírode sú stanovené termíny, ktoré sa musia bezpodmienečne dodržiavať.

Všade platia tie isté zákony, len ich forma sa odlišuje vždy podľa frekvenčnej úrovne, v ktorej sa uplatňujú.

Ľudia si už dnes vytvárajú podmienky, v ktorých budú kráčať po svojej pozemskej smrti. Ten, kto nevie, aký je jeho Cieľ dnes, bude sa aj v záhrobí potulovať a blúdiť, ale len dovtedy, dokiaľ sa brána do Raja neuzavrie. A tí, ktorí zostanú vonku, budú zvrhnutí do hlbín rozkladu a zatratenia.

 

Pozemskí ľudia žijú ako v omámení zmyslov. Málokto z nich sa okrem obyčajných denných povinností zamýšľa aj nad tým, aký je pravý zmysel jeho života na Zemi. Skoro nikoho nezaujíma, odkiaľ sa tu na Zemi vzal, kvôli čomu vlastne tu je, aká je jeho úloha, kam sa môže po pozemskej smrti dostať a čo má robiť už teraz, aby sa nedostal do temných záhrobných úrovní vedúcich do zatratenia, ale aby sa dostal tam, kde mu bude jasne ukázaná cesta do najvyššieho Cieľa.

Veľa ľudí neverí v Boha, lebo sa im osobne neukázal. Správajú sa presne tak, ako keby postavy na namaľovanom obraze chceli, aby sa im ich tvorca maliar, ktorý ich namaľoval, ukazoval na ich želanie. A keby sa im v ich skazonosnej samoľúbosti nezjavil podľa ich predstáv, neverili by v jeho existenciu, hoci len z jeho milosti a chcenia mohli vôbec vzniknúť. Ako asi dopadnú v konečnom dôsledku takéto kreatúry?

Stvoriteľ dal do vienka každému človeku slobodnú vôľu, podľa ktorej sa môže slobodne rozhodovať pre dobro alebo zlo. Ako sa rozhodujú pozemšťania už veľmi dlhú dobu, vidieť úplne jasne. To, čo nikto z ľudí ale nebude môcť ovplyvniť, sú dôsledky vlastného slobodného rozhodovania. Skutočnosť, že sa tieto dôsledky u niektorých ľudí neprejavujú ihneď alebo v tomto pozemskom živote, neznamená, že nebudú za všetko z minulosti „odmenení“. Nikto sa pred touto „odmenou“ či v dobrom alebo v zlom nebude môcť ukryť, lebo všetko, čo sa nachádza vo stvorení, patrí Stvoriteľovi, z ktorého vyžarovania všetko aj vzniklo. Každý bude musieť predtým, než bude chcieť vojsť bránou do Raja, splatiť z celého svojho putovania stvorením všetko do posledného haliera.

Najvyšší Tvorca všetkého, čo existuje, votkal do svojho stvorenia také dokonalé večné zákony, ktorých jedine dôsledným a presným dodržiavaním sa otvára každému pútnikovi cesta do večného života – cesta k Pravde.

 

Duchovné schopnosti boli od Stvoriteľa dané na počiatku každému človeku tak, že pri patrične vynaloženej námahe môže svoj Cieľ dosiahnuť.

Hľadajúci nesmie ale dlho váhať, lebo času do dňa „D“ je stále menej a menej.

Aj v tomto dianí je stanovený termín ...