Ľudstvo dnes žije v takom chvate, v takom tempe, že si pritom jeho väčšina vôbec neuvedomuje, vďaka čomu alebo, lepšie povedané, vďaka Komu vôbec môže žiť na Zemi. A skoro nikoho to ani nezaujíma.
Málokto dnes verí tomu, že táto krásna modrá planéta patrí svojmu vlastnému Tvorcovi, ktorý ako Majiteľ dal nám ju len k dočasnému užívaniu.
Aký nájom od nás Stvoriteľ požaduje? Chce od nás peniaze? Chce nejaké statky? Chce niečo hmotné? Nie! Však všetky veci, ktoré boli ľuďmi vytvorené z hmoty mohli vzniknúť len z tej matérie, ktorú nám On dal k dispozícii.
Nič z toho sme nestvorili my, ľudia! Ani jednu molekulu, ani jeden atóm, ani jeden elektrón, protón či neutrón!
Všetko potrebné, všetky stavebné diely tu už boli, keď sme z tohto pripraveného materiálu mohli začať stavať svoje vlastné stavby, keď sme z Jeho matérie mohli získavať pre svoj život to najnevyhnutnejšie: kyslík, vodu, jedlo, oblečenie, prístrešky, apod.
A kam to dospelo? Ten chaos, ktorý sme zapríčinili, dáva jasnú odpoveď, ako sme naložili s tou hrivnou, ktorá nám bola z milosti Božej daná, ako sme naložili s darmi od nášho Stvoriteľa, od Darcu všetkých milostí.
Niekto by si mohol povedať, aké dary, aká milosť, aký Stvoriteľ? Však to sa vytvorilo úplne prirodzeným vývojom vesmíru.
Naozaj?
Všetci, bez rozdielu, sme dnes vystavení zvýšenému vyžarovaniu zo svetlých výšin a je len na nás, ako touto duchovnou premenou prejdeme.
Mali by sme byť Bohu vďační za nesmrteľnú živú duchovnú iskru, ktorá je v každom z nás doteraz krásna a čistá, napriek rozumovému porušovaniu Jeho večných zákonov, vďační zato, že máme ešte čas a šancu očistiť sa od všetkého zlého, čo sme kedy urobili v skutkoch, slovách a v myšlienkach.
Dnes sa nenájdu dvaja ľudia na Zemi, ktorí by mali identickú životnú dráhu a svoje osudy. Keby sme tu boli prvýkrát, mohli by sme hovoriť o nespravodlivosti. Nakoľko sme tu však žili už veľakrát, má každý z nás iný počet a iný druh prekážok pred sebou na ceste do Raja.
Mali by sme každé narodenie považovať za dar, pretože sa v tejto dobe zúčtovania nemôžu na Zem narodiť všetci, ktorí by ešte chceli, nepomestili by sme sa tu. Aj tak je planéta Zem už preľudnená.
Vážme si teda dar od Boha, že sme dostali tú šancu narodiť sa na Zemi v čase Posledného súdu, aby sme mohli pár sekúnd pred dvanástou odčiniť to, čo sme spôsobili nielen v tomto ale aj v niektorom z minulých životov.
Jediný tvor v Božom stvorení, ktorý má slobodnú vôľu rozhodovať sa sám, je človek. Keby ju nemal, jeho úloha vo stvorení by nemala zmysel, lebo tie ostatné úlohy plnia iné bytosti, ktoré tento dar nepotrebujú. V takom prípade by ľudia vôbec neexistovali.
Boh však nedal slobodnú vôľu človeku nato, aby Ho ako svojho Tvorcu vlastným konaním zapieral. Tento neželaný stav bude len dočasný, Tvorca si určite vo svojom výtvore poriadok urobí a kto sa nebude chcieť zmeniť podľa Jeho pravidiel, bude z Božieho stvorenia navždy vyradený - zatratený.
Ako dôsledok zlého používania slobodnej vôle sa človeku na jeho púti kladú rôzne životné prekážky, ktoré ho viac či menej zraňujú, bolia, alebo aj ničia. A pritom tie prekážky nám nedal do cesty Boh, ale my sme si ich v minulosti nakládli, pretože sme ignorovali Jeho vôľu, a tak sa Jeho dokonalé večné zákony spolu s prácou bytostí prírody starajú ako poriadková služba o to, aby v Božom stvorení vládol poriadok, harmónia a mier.
Za všetko, čo nás teraz stretáva, za všetky tie prírodné alebo medziľudské pohromy a katastrofy, by sme namiesto reptania mali pokorne ďakovať, pretože je to súčasťou očisty Zeme, nakoľko aj ľudia sa pod zvýšeným tlakom Svetla vyfarbujú tak, akými vo svojej podstate a vnútri sú.
Maškarný bál pozemského ľudstva sa končí, masky padajú a všetci spoznávajú nielen svojich blížnych, ale aj samých seba.
Nech je nám každý deň drahocenný a ďakujme zaň Stvoriteľovi, že máme ešte čas odčiňovať to, čo sme zasievali kedykoľvek predtým.
Teraz sme tu na zemi dobrí aj zlí, ale v záhrobí to bude inak.
Predstavme si, že sme vo veľkej izbe všetci dohromady. Pozemskou smrťou po prechode krátkej chodby každý z nás bude mať otvorené dvere len do tej svojej izby, a to takej, ktorá bude zodpovedať presne jeho vnútru – podľa zákona rovnorodosti. A tam si už vyberať nebude môcť, prežívať bude musieť vo svojom rovnakom okolí to, čo v minulosti svojimi skutkami, rečami a myšlienkami rozsieval – až do zošklivenia alebo povznesenia.
Ak by to mala byť spoločná izba s tými zlými dušami, mal by to postihnutý oveľa ťažšie dostať sa odtiaľ do svetlejších úrovní, než je tomu teraz na Zemi.
Každý deň v prítomnosti by sme mali využiť, aby sme rozuzlili nami zauzlené osudové uzlíky, pretože len tak budeme mať položený základ pre lepšiu budúcnosť – aj na druhom svete.
Ľudia si pod pojmom Boží dar predstavujú všeličo možné, len na svoje vlastné pozemské telo nejako zabúdajú.
Na jednej strane sa vyzdvihuje kultúra tela nad ducha, na druhej strane mnohí tzv. duchovne založení ľudia svoje telo zanedbávajú.
Mnohí materialisti si myslia, že ľudské telo s rozumom tvorí podstatu človeka. Nevedia, že pozemské telo dostali ako dar na púti po Zemi a majú povinnosť o tento dar sa patrične aj starať.
Kto sa dnes stará o svoje pozemské telo ako o dar Boží?
Ako sa udržiava pozemské telo pri živote, vedia už aj malé deti. Bez pohybu telo chátra, bez stravy, ktorá vyživuje telo, vydržíme niekoľko týždňov, bez vody vydržíme niekoľko dní, bez vzduchu a kyslíku niekoľko minút.
Pýtame sa pri nadmernej telesnej záťaži, pri jedle alebo pití, či to vyhovuje aj nášmu telu?
Pýtame sa niekedy, aká je v tomto vôľa Božia? Málokedy. Presadzujeme tu len svoju ľudskú vôľu, ktorá je vplyvom reklamy, ponukou nezdravých pokrmov a nápojov na míle vzdialená od vôle Najvyššieho a od toho, čo prospieva nášmu pozemskému telu.
Nakladáme so svojím telom, ako s nádobu, ktorú možno po zničení vymeniť. A už je nám z temnôt ponúknuté riešenie – transplantácia.
Kto nám však poskytol a poskytuje podmienky pre stravu, vodu, či kyslík? My sme to vytvorili, alebo to tu už bolo, keď sme sa sem na Zem narodili?
Tak prečo neďakujeme Bohu zato, že máme možnosť prijímať vzduch, ktorí vytvorili jeho prírodné bytosti do takej formy a obsahu, ktorá je nám najvhodnejšia?
Prečo Jemu neďakujeme za každý dúšok vody, tej zázračnej tekutiny, o ktorej účinkoch budeme ešte veľa počuť?
Prečo Jemu neďakujeme za každé jedlo, ktoré máme ešte k dispozícii, aby sme nezomreli hladom?
Prečo si nepomyslíme pri prijímaní Božích darov na tých, ktorí dnes musia trpieť a umierať z nedostatku tekutín a jedla? Prečo to berieme aicky a svojou nevšímavosťou vychovávame aj svojich potomkov k neváženiu si týchto darov, týchto základných potrieb našich pozemských tiel k obyčajnému prežitiu?
Čo nám bráni, aby sme každým dňom vyjadrovali vďaku Bohu za možnosť prijímania týchto Jeho darov?
Hovorí a píše sa o zvádzaní muža ženou, o tom, že žena bola prvá, ktorá zhrešila. Ale ruku na srdce, muži. Keby sme v prvopočiatkoch dedičného hriechu ľudstva alebo aj v dnešnej dobe pohrdli a odmietli každú pokrivenú a zlú ženu, boli by tu také dnes? Avšak realita je taká, že pokrivené nie sú len samotné ženy ale aj muži, a tak tá pokrivenosť ich navzájom priťahuje a vyhovuje im.
Žena dostala od Stvoriteľa do vienka dar lepšieho vyciťovania než muž, pretože ona má byť tou strážkyňou plameňa túžby po Svetle, aby sa potom podľa jej vzoru a pokynov mohol muž zariadiť.
Ctime si teda také ženy, ktoré tento dar z nebies využijú a nás mužov povedú k jedinej pravej túžbe – túžbe po Svetle.
Pomoc Božia prichádza k ľuďom aj prostredníctvom iných ľudí.
Mnohí prinášajú ostatným požehnanie v schopnostiach, ktoré ako dar dostali, aby ho mohli využiť v prospech trpiacich, napr. svoje liečiteľské danosti.
Ďalší ľudia sú obdarovaní inými schopnosťami, ktorými takisto môžu pomôcť svojim spolupútnikom pri hľadaní zmyslu života, pri hľadaní Pravdy.
Jeden má danosti hrať na hudobných nástrojoch, druhý obdarováva krásnym prednesom povznášajúcich básní alebo próz, iný má zase danosť niečo povzbudzujúce napísať, všetci takto obdarovaní, ak chcú využiť tento dar od Boha, musia ho využívať len na šírenie Svetla a s tým spojených činností.
Potom tieto dary spolu vytvárajú svetlý veniec, ktorého sa môžu smädní a hladní pútnici dočasne pridržať, až sa dostanú na hlavnú Cestu, aby potom v radosti mohli po nej samostatne kráčať – ku Svetlu Pravdy.
Ak sme dostali dar z nebies v nejakom nadaní, v lepšej chápavosti, alebo v zjavení, nesmieme tento dar považovať za niečo svoje, vlastné, lebo aj pre nás to bol najprv nezištný dar zhora, a len potom sme mohli z tohto daru dávať ľuďom ďalej. Máme byť za to vďační, pretože nie každý je obdarený milosťou Božou prijímať niečo naviac.
Dar osvietenia zaväzuje, to nie je niečo, čo by malo byť vystavené druhým ľuďom na obdiv. Bolo nám to dané len na našu prosbu.
Komu bolo zo Svetla viac dané, od toho bude viac aj požadované! Väčšia je tu len zodpovednosť a viac práce pre Svetlo – to je tá milosť, ktorú si takto prijímajúci musí uvedomiť.
Samozrejme, že je tu aj väčšie riziko pádu, z ktorého nemusí byť vždy možný návrat. Preto sa s darom Božím nesmie hazardovať ako s nejakým tovarom, lebo tento dar sa môže stať pre prijímajúceho uhoľným kameňom, ktorý ho pri nesprávnom použití spáli naveky.
Kto požaduje od Boha len to, aby ho neustále obdarovával, bez toho, že by tieto dary v napĺňaní zákona rovnováhy dával ďalej druhým ľuďom, ktorí si to ešte zaslúžia, nebude mu zhora už nič viac dané a to málo, čo mu po čase zostane, mu bude taktiež zobrané, aby to bolo pridané tým služobníkom, ktorí toto posilnenie využijú v prospech celku – podľa vôle Pánovej.
Do celého stvorenia znejú slová Syna Človeka všetkým obdarovaným a povolaným:
„Neodvažujte sa použiť tieto dary zištnými myšlienkami svojho rozumu k niečomu inému než k službe svätému Grálu! Podľa zákona Grálu by sa to potom muselo stať kliatbou namiesto požehnania. Ste obdarovaní, aby ste smeli dávať! To nech sa vám stane základom v budúcom pôsobení.“
Je až tragikomické, že ľudia chcú žiť večne, ale samotné večné Božie zákony nechcú poznať a už vonkoncom nechcú dobrovoľne podľa nich žiť.
Dar - žiť večne - môže byť daný len tomu človeku, ktorý svojím životom dokáže Bohu, že je tohto Jeho daru hoden, pretože chce byť Jeho verným služobníkom.
Kto v tejto dobe uzatvárania všetkých osudových kruhov nechce poznať Boha a Jeho Slovo, podľa Slova Pána žiť, toho ani On nebude poznať v čase jeho núdze!
Boh nepotrebuje prísť ku každému z nás a zisťovať, či sme sa previnili voči Jeho zákonom alebo nie. Prazákony stvorenia sú dokonalé ako On sám, a preto ich účinky neomylne zabezpečia najspravodlivejšie oddelenie zrna od pliev. Sú veľkým darom, milosťou a požehnaním, pretože ľudia s dobrým chcením majú v nich nádej a istotu, že zlo, ktoré sa tu medzi nami a v nás zakorenilo ako parazit, bude jedného dňa definitívne zlikvidované a odstránené, aby sa všetko ostatné mohlo opäť zaskvieť v celej svoje nádhere a harmónii – ku cti Najvyššieho.
Najväčším darom Božím je Láska.
Ako si ju predstavujú ľudia? Je to všetko možné, len nie prísnosť, spravodlivosť a čistota s tým spojená. Láska sa v pokrivených predstavách stala všeodpúšťajúcou, ústupčivou, zmäkčilou a povoľnou k hriechom, čo nemá s Božím určením nič spoločné.
Ak Syn Boží, Ježiš, povedal, čo zasejeme, budeme žať, tak potom si nemôžeme Lásku a spasenie ľudskej duše predstaviť v odpustení hriechov bez predchádzajúceho odčinenia, ako to niektoré náboženské smery vo falošnom výklade Slova Božieho učia, ale len v splatení dlhov do posledného haliera, ako je to aj v Biblii uvedené.
Ďakujme teda Bohu za tú lásku, ktorou v dnešnej dobe na nás zosiela hromy a blesky veľkej Očisty, pretože už len v utrpení môže ešte niektorá ľudská duša prísť k poznaniu svojich predchádzajúcich previnení a nájsť v sebe posledné sily k očisteniu sa od všetkého zla.
Všetko musí byť nové, a tak aj v zničení všetkého zla a všetkých ľudských pokrivenín prejavuje sa len nekonečná veľkosť Lásky Božej.
Bolo zvestované, že Boh je Slovo. A Slovo sa stalo telom.
Aká ešte väčšia milosť od Boha môže byť daná pozemšťanom, keď nie zakotvenie Svetla na Zemi, vtelenie Syna Božieho a Syna Človeka na jednu maličkú planétu vo stvorení?
Chlieb je dar. Duchovným pokrmom je Slovo Pánovo, Slovo Ježišovo, Slovo Imanuelovo – Slovo Božie. Je to záchranné lano, ktorého sa ktokoľvek môže chytiť, aby v čase, keď budú temnoty so svojimi služobníkmi padať do zatratenia, mohol každý s dobrým chcením prejsť veľkou Očistou a s vybieleným rúchom nakoniec vojsť do Raja – do Domova ľudských duchov.
Ľudstvo zle naložilo s Posolstvom Syna Božieho, Ježiša Krista a zle nakladá aj s Posolstvom Syna Človeka.
Avšak tentoraz, či ľudstvo chce alebo nie, Syn Človeka príde v oblakoch a po prvej veľkej Očiste, po odstránení všetkého nepotrebného starého, bude osobne viesť výstavbu Kráľovstva Božieho na Zemi ako Kráľ kráľov, ten, ktorý je Prvý a Posledný, Alfa a Omega, IMANUEL – Boh s nami.
Koľko nám už bolo daných darov od Boha a ako sme ich využili?
Ľudstvo si svojvoľným dlhodobým počínaním privolalo strašné utrpenie, aby v pôsobení najväčšieho daru z nebies, v Láske Božej, mohlo na sebe ako poslednú možnosť pre spásu svojich duší prežiť v Očiste svoju vlastnú Veľkú Noc, Krížovú cestu, utrpenie na Kríži a dokonanie, spojené so zúfalstvom a vyslobodením z pazúrov temna - so vstupom do Kráľovstva Božieho.
V závere uvádzam slová autora Posolstva Grálu. Nech sú pre nás vzorom obrovskej pokory, ktorú prejavil svojmu Otcovi:
„Že som sa mohol stať prostredníkom, to nie je dar odo mňa. Bez Boha nie som ničím a bez Neho by som ani nemohol nič dať.
K tomu by som chcel uviesť nasledujúci príklad:
Ak niekomu odovzdá dar sluha, tak sa obdarovaný nepoďakuje sluhovi, ale darcovi samému. Inak to nie je ani tu.
Ak mi je dožičené čerpať z prameňa pre iných uzavretého, tak ja sám mám najväčší dôvod poďakovať sa Tomu, kto mi to dožičil!